Dobrí ľudia sú stále tu. Ďakujeme
Dnešná doba je typická krízou všetkých hodnôt, ktoré by mali byť pre akýkoľvek národ absolútne prioritné. Medzi tieto priority by nevyhnutne mala patriť starostlivosť o kultúrne pamiatky. Bohužiaľ skôr opak je pravdou. Kultúrne pamiatky majúce vzťah k našim národným dejinám chátrajú a peňazí na ich záchranu niet. Aspoň to tvrdia zodpovední. Denne o tom čítame v novinách a počúvame v televízii a rádiu. Výnimkou z toho neutešeného stavu nebola ani budova jedného z prvých slovenských gymnázií v Revúcej. Nedávno sa rozšírila správa, že sa nachádza v havarijnom stave. Vlhnú múry a peniaze na záchranu jednoducho nie sú. Preto ma veľmi potešila správa, že neznámy revúcky rodák zaplatil nové kúrenie a jeho namontovanie. Potešila, lebo sa konečne našiel ktosi, komu nie je ľahostajný osud najvýznamnejšej národnej a kultúrnej pamiatky v Revúcej a je ochotný niečo pre jej záchranu urobiť. Je to o to krajšie, že jednou z podmienok tohto šľachetného darcu bolo, aby ostal neznámy. Nesnaží sa teda ako toľko ľudí v dnešnej dobe vytĺkať z tohto svojho veľkého činu akýkoľvek kapitál. Preto sa pred ním v hlbokej úcte aspoň takto symbolicky skláňam a v mene všetkých, ktorým osud kultúrnych a národných pamiatok nie je ľahostajný mu z celého srdca ďakujem. Zároveň však dúfam, že príklad tohto šľachetného neznámeho bude mať nasledovníkov. Nasledovníkov z radov tých, čo im nie je ľahostajný osud pamätníkov našej národnej minulosti. Ľudí, ktorí dokážu, že vedia nielen pekne rečniť, ale aj činmi pomôcť, keď sa už štát na jeho strašnú hanbu správa tak ako sa správa.
Roman RS
Prirodzenou vlastnosťou človeka je starosť samého o seba. Keď ideme do práce, nerobíme to preto aby sme zvyšovali príjem firmy, ale preto, aby sme niečo zarobili a mali z čoho žiť. Prečo si teda myslíme, že politik vo vláde bude robiť niečo iné? Prečo si myslíme, že akonáhle sa takýto človek – politik dostane k moci stane sa odrazu ľudomilom a nebude hľadieť na svoj prospech ale iba výhradne na prospech nás všetkých? Sme pre nich iba banda hlupákov, ktorá si na živobytie musí zarábať tvrdou prácou, z ktorej si berú svoj desiatok. A keby len desiatok – minimálne polovicu. Pre nich je prirodzené robiť to, čo robia. Toto je ich myslenie: “Hlavne nech sa budem mať dobre. A po mne? Nech kľudne príde aj potopa!”. 
V dejinách ľudstva sa vyskytlo viacero prípadov, kedy ľudský duch a vôľa človeka zvíťazila nad nepriazňou osudu. Kedy jedinec hnaný silou vôle dokázal to, čo sa zdalo byť nemožné. Mená ľudí, ktorí sa takýmto spôsobom preslávili sú naveky vpísané zlatými písmenami. Bohužiaľ sa vyskytli prípady, kedy boli pozoruhodné a mimoriadne výkony z dôvodu politickej situácie upadli do zabudnutia. Nebolo to inak ani v prípade, ktorý sa chystám opísať. 
(22.12.2011) Pred Slovenským veľvyslanectvom v Budapešti sa dnes opäť konajú protesty. Tentoraz je to pre údajné porušovanie základných ľudských práv občanov Slovenska maďarskej národnosti. Tento protest organizuje Fidelitas – mládežnícka organizácia Fideszu. Primárnym cieľom protestu je poukázať na zločinnú politiku Slovenska, ktoré si dovolilo odobrať slovenské občianstvo ľuďom, ktorí požiadali o občianstvo maďarské. Na programe protestu je aj vystúpenie našťastie už bývalého slovenského občana Lászlóa Gubíka z SMK.
Pomaly sa blíži 19. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky – jedinej pozitívnej udalosti pre Slovákov za posledných 66 rokov. Prvým krokom k samostatnosti bola tzv. “zamatová revolúcia”, ktorá vlastne revolúciou nikdy nebola. Táto fraška organizovaná a pevne smerovaná rôznymi záujmovými skupinkami sa nazývala revolúciou iba pre prosté masy obyčajného ľudu. V skutočnosti išlo iba o korytá a o moc. Ak by totiž prišla skutočná revolúcia, mnohí z tých, čo sú dnes pri moci by vtedy hompáľala nohami pol metra nad zemou. Je zvrhlosťou nazvať revolúciou udalosti, pri ktorých mali hlavné slovo salónni ľavičiari a komunisti z tzv. Charty 77. Tento puč slúžil len na to, aby sa dostala k moci ľudia rovnakého zmýšľania ako vtedajšia vláda. Celý rozdiel bol v tom, že títo novopečení “demokrati” boli odstavení od korýt a priam zúfalo po nich bažili.
V týchto dňoch zomrel vo veku 75 rokov bývalý prezident Československej a Českej republiky Václav Havel. Ako sa dalo očakávať, v médiách sa okamžite rozpútala kampaň ospevujúca jeho osobu. Jednotlivé články ho predstavovali ako výnimočného človeka, spisovateľa, dramatika, filozofa… Robili z neho osobnosť minimálne európskeho ak už nie svetového významu. Najčastejšie ho prirovnávali k Masarykovi a hovorili o ňom ako o jeho nástupcovi.
Slovensko, voľakedy pre Slovákov krajina medu a mlieka. Dnes iba púšť, kde supy okolo mrciny nedočkavo čakajú, kedy si budú môcť odtrhnúť posledné kúsky mäsa. Tieto slová sa zdajú tvrdé, veď predsa nemôže byť tak zle, dajako bolo a dajako aj bude. Skutočnosť je ale ďaleko horšia. Rozhliadnime sa okolo seba a pozrime sa pod povrch toho pozlátka, ktorým nám lepia oči. Uvidíme nemilosrdnú skutočnosť. Uvidíme poľnohospodárstvo a priemysel v troskách, ľudí pracovať ako otrokov za almužny, morálny a mravný úpadok.
Lipovec je mesto na Ukrajine a leží neďaleko Vinice. Dnes jeho názov málokomu na Slovensku niečo hovorí, teda okrem historikov, čo študujú novodobé dejiny Slovenska a nadšencom, ktorí sa o túto časť našich dejín zaujímajú. V rokoch Druhej svetovej vojny to však bolo úplne inak. Vtedy sa názov tohto mesta skloňoval na Slovensku vo všetkých pádoch. A niet divu, veď neďaleko neho a priamo v ňom došlo k bojovému stretu slovenskej Rýchlej brigády so 44.horskou streleckou divíziou Červenej armády. Tento boj nemal, čo do intenzity obdobu počas celého obdobia, v ktorom sa slovenské jednotky zúčastňovali bojov na východnom fronte.
Je len málo miest na svete, ktoré si právom zaslúžia hrdý titul mesto – hrdina. Ide o mesta, ktorých obyvatelia sa postavili na odpor hrozbe predstavovanej cudzími vojskami. Pri prechádzkach po nich necítiť len romantický závan zašlých čias a nostalgický pocit smútku za nimi. Cítiť z nich pach krvi, pušného prachu, sú plné ohňa, dymu a kriku ranených a umierajúcich. Pripomínajú nám, že ľudské dejiny sú plné utrpenia, že v danom meste žili ľudia, ktorí neváhali pri jeho obrane položiť život. Ako som povedal, takých miest nie je veľa a ešte menej je ich v našich končinách. Okrem Viedne, ktorej obyvatelia sa hrdinsky postavili v roku 1683 tristotisícovej tureckej armáde mi vlastne napadá len jedno mesto v strednej Európe, čo si zaslúži tento hrdý titul – Varšava…
Začiatok minulého storočia nevyzeral z hľadiska Slovákov ako národa nijak ružovo. Maďarizácia naberala na obrátkach a každý prejav národného cítenia bol trestaný. Propagátori odnárodňovania už netrpezlivo čakali na zánik Slovákov ako národa. lenže v spoločnosti, tak ako vo fyzike platí zákon akcie a reakcie a tieto aktivity vyvolali odozvu na slovenskej scéne, ktorá sa maďarizátorským kruhom rozhodne nemohla páčiť. Slováci sa totiž aktivizovali po každej stránke. Z politickej pasivity vystúpila Slovenská národná strana a formovala sa Slovenská ľudová strana. A aj napriek machináciám a zastrašovaniu sa im darilo pretlačiť do uhorského snemu svojich kandidátov. Ani v hospodárskej oblasti Slováci nelenili a drobnou prácou medzi ľudom pripravovali pôdu pre ďalší zápas za svoje práva. A aj keď nebola vrstva uvedomelej slovenskej inteligencie doma početná, predsa len existovala a počet je príslušníkov pomaly ale isto rástol aj vďaka tomu, že študenti vylúčení z uhorských škôl pre svoje národné postoje mohli dokončiť svoje štúdia v zahraničí. Takisto Slováci, ktorí boli nútení opustiť svoju vlasť z ekonomických dôvodov sa v slobodnom prostredí rýchlo presadili a ich spolky a spoločnosti boli v mnohom veľmi nápomocné krajanom doma. Veľký kus práce na tomto poli urobili najmä Slováci v USA. A Slováci sa dostávali do povedomia aj mnohých vzdelancov svetového formátu a slovenská otázka sa týmto preniesla cez hranice Uhorska. Takže začiatkom storočia sa napriek celej mašinérii odnárodňovacieho teroru mohli Slováci do budúcnosti dívať s istou nádejou. Vtedy však došlo k udalosti, ktorá doslova otriasla nielen Slovákmi, ale celou Európou. K udalosti v Černovej…