Ako ďalej, demokracia?
Pred istým časom som písal článok, o nevýhodách politického systému liberálnej demokracie. Teraz by som sa rád venoval otázke, či je možná zmena tohto systému a ako na to. Na prvú časť otázky je odpoveď jednoznačná. Samozrejme, že zmena možná je. Nič na tomto svete predsa netrvá večne, politické a spoločenské systémy nevynímajúc. Jednoducho sa prežijú a ich nevýhody prevýšia ich výhody. Na druhú časť otázky už nie je odpoveď až taká ľahká.
Každý spoločenský a politický systém si totiž buduje mechanizmy, aby zabránil zmene a teda svojmu pádu. Liberálna demokracia nie je v tomto žiadnou výnimkou, ba skôr naopak. Jej kontrolné systémy sú vzhľadom na ilúziu podielu ľudu na vláde sofistikovanejšie a prepracovanejšie ako u iných systémov. Zmena môže teda nastať len v tom prípade, ak to bude už úplne nevyhnutné, inak povedané pod tlakom. A ten tlak môže byť dvojaký. Prvý je revolučný. Tento scenár predpokladá viac alebo menej násilné zvrhnutie režimu a jeho nahradenie iným režimom. To by bolo v poriadku, ale revolúcia ešte nič nevyrieši. Pokiaľ sa totiž jedná o skutočnú a nie zinscenovanú revolúciu, po doznení revolučných nepokojov často dochádza k renesancii starých poriadkov pod iným menom. Inými slovami, zmení sa možno forma, ale obsah ostáva. A navyše platí stará pravda, že revolúcia požiera vlastné deti. V praxi to znamená, že z revolúcie nemajú prospech tí, ktorí ju začali a išli s kožou na trh, ale tí, ktorí prežili. Teda oportunisti, ktorí zalezení prečkali obdobie revolúcie a v podstate nastolili starý režim pod iným názvom. Niet dôvodu predpokladať, že by to v prípade pokusu o povalenie prežitého a prehnitého systému liberálnej demokracie bolo inak.
Ďalšou možnosťou je cesta evolučná. Jej podstatou je pozvoľná zmena politického a spoločenského systému cestou politickou alebo celkovo spoločenskou. Táto cesta je pre mnohých celkovo prijateľná, ale treba si uvedomiť niekoľko závažných faktov. Predovšetkým pri pokuse zmeniť systém cestou politickou narazí každý na už spomínané mechanizmy. Inými slovami bude musieť pristúpiť na kompromisy a nakoniec aj tak nič nezmení. Prečo? Nuž preto, lebo zmeniť politický a spoločenský systém týmto spôsobom netrvá jedno, dve a ani tri volebné obdobia. A mechanizmy, ktoré si systém vybudoval na svoju ochranu zatiaľ otupia ostrie sily, ktorá sa usiluje o zmenu až natoľko, že vlastne k žiadnej zmene vlastne nedôjde. Veď sa len treba lepšie pozrieť na nacionalistické strany, ktoré dosiahli v niektorých krajinách výrazné úspechy. A ako sa to skončilo – upadli do oportunizmu a nakoniec celkom zmenili svoju agendu a zo zmeny nebolo nič. V tomto prípade bolo teda víťazstvo skôr prehrou. Podobne je to aj s cestou spoločenskou. Tá sa tiež niekedy uskutočnila, ale už vtedy ju mechanizmy kontroly zmenili na trápnu frašku. A čo teraz, keď sú tieto mechanizmy omnoho prepracovanejšie?
Takže tu vystáva logická otázka, čo robiť. Predovšetkým je potrebné vybudovať stabilnú základňu budúcej zmeny a za druhé jednoducho oklamať a vytvoriť k nim paralelné štruktúry. Pretože bez toho sa zmena uskutočniť nedá. Pokiaľ budú mať tí, ktorí tento systém ovládajú pod kontrolou médiá a finančné toky, tak k žiadnej skutočnej zmene nikdy nedôjde. Preto prvý krok by mal smerovať práve týmto smerom. Ak sa totiž nevytvoria paralelné štruktúry k moci, bude im každá sila, ktorá by sa pokúsila o skutočnú zmenu, vydaná na milosť. Preto treba jednoducho mať vlastné výrobné podniky, vlastné médiá, vlastné miesta na stretávanie. Teda v rámci možností. Len tak sa vytvorí základňa, z ktorej bude možné uskutočniť skutočnú, trvalú zmenu a nielen kozmetickú úpravu.
Roman RS