Preto, aby sme uviedli veci znova na správnu cestu a obnovili prirodzený poriadok sveta, musíme povedať dosť! Stačilo! Stačilo morálneho relativizmu, stačilo krízy hodnôt! Nechajte si to svoje menšie zlo! My si chceme zvoliť dobro! Tieto požiadavky sú tie pravé, tie čo by sa mali presadzovať. Lebo ak ich presadzovať nebudeme, tak sú voľby úplnou fraškou. Volíme si toho, čo nás bude po ďalšie roky okrádať. Musíme presadzovať ľudí, čo nás okrádať nebudú. Pretože inak budeme upadať do bahna, ktoré nás dusí stále viac a stále hlbšie. A toto musí byť našim programom. Táto zmena. A tá musí začať od každého jedného človeka. Každý jeden si musí znova uvedomiť, že na svete existuje dobro, že je normálne nekradnúť a hovoriť pravdu. A podľa týchto kritérií si aj vyberať svojich zástupcov. Žiadať skutočne kvalitu a nie zapáchajúci a nechutný brak zabalený do pozlátka sľubov. A ak sa nám podarí toto, ak vykopneme lož spoza vrch stola von a na čestné miesto posadíme pravdu, potom budú mať význam aj voľby. Lebo ľudia, ktorí veria v dobro, ktorí nerelativizujú pojmy a nazývajú veci pravými menami, takí ľudia si zvolia aj podobných zástupcov. Potom dôjde k skutočnej obrode, potom dôjde k skutočnej zmene.

Ak sa nepostaráme o toto, ak znova nezavládne prirodzený poriadok daný Bohom, sú všetky ďalšie kroky zbytočné. Z jalovej kravy nikto teľa nedostane a na neúrodnej pôde sa chlieb neurodí. A chorá spoločnosť si nikdy nezvolí tých, ktorí by ju mohli vyliečiť.

Roman RS

Neustále nám tvrdia – štát je zlý hospodár! Predajme nemocnice, predajme elektrárne, predajme teplárne. Už sme predali takmer všetko. V našom vlastnom štáte nám už nepatrí skoro nič! Načo je nám potom vláda? Ak je štát taký zlý hospodár, tak nech vznikne akciovka miesto vlády a dane budeme platiť jej! Som si istý, že pokiaľ by jej šéfoval schopný a morálny manažér, ktorému by záležalo na prospechu, tak sme zanedlho na úrovni Švajčiarska. Pretože milí politici, to nie je o neschopnom štáte, ale o neschopných ľuďoch čo má na čele. A toto by si mali uvedomiť všetci občania – voliči. Už sme sa napočúvali dosť sľubov, prišiel čas činov!

V konečnom dôsledku mi vychádzajú iba dve možnosti. Buď sú títo ľudia šialenci a treba ich zavrieť do ústavu alebo sú nekompetentní a skorumpovaní skrz naskrz a treba ich zavrieť do basy. Pardón. Ešte je tu aj tretia možnosť – že sú to šialení korupčníci. Ale aj pre takých miesto nájdeme…

Zdroj:
Dane pôjdu po voľbách hore

To všetci vieme. Ale treba si položiť otázku, či sme sa mi sami nestali obeťami tohto duchovného moru. Či sa toto zlo pevne neusídlilo príliš hlboko v nás. Chcem veriť, že nie. Lenže veriť nestačí. Preto musíme my v duchu odkazu našich predkov, ktorí neváhali položiť svoje životy za svoje presvedčenie a za svoju vlasť, znovu bojovať proti duchu všeobecnej skazy. Aby sme však dokázali v tomto boji zvíťaziť, musí každý z nás začať sám od seba. Každý musí najprv poraziť démonov vo svojom vnútri. Lebo len vtedy, keď to dokážeme môžeme sa postaviť zlu, ktoré nás obklopuje. Ak sa tak nestane, ak bude démon zla sídliť z nás, nepomôže nám nič. Nepomôžu nám kopy peňazí, nepomôžu nám všetky možné hmotné statky, nepomôže nám moc, ku ktorej by sme sa dostali. Nemožno predsa bojovať so zlom, keď nám ono nahlodáva dušu.

Preto si všetci skúste položiť otázku, či to, čo nás ničí, sa neusadilo ako žaba na prameni vo vašom vnútri. Či vás to nenahlodáva zvnútra ako hrozný jed. A po pravde si na túto otázku odpovedzte. Ak máte pochybnosť, ak neveríte vo vlastnú čistotu v tomto smere, musíte urobiť všetko preto, aby ste to zmenili. Lebo ak tak neučiníte, bude celý váš boj úplne zbytočný. Bude to len póza, len hra na čosi, čo v konečnom dôsledku k ničomu dobrému, k ničomu trvalému a hlavne správnemu nepovedie. Lebo skutočný nepriateľ každého človeka sídli v jeho vnútri. A ak dokáže toho protivníka poraziť, potom si hravo poradí so všetkým, čo ho ohrozuje navonok. Na to treba pamätať a v tomto duchu aj konať.

Roman RS

Roman RS

Politici nám ukazujú iba faloš, korupciu, podvody. Serú si sami do úst a tieto fekálie potom na nás prskajú z televíznych obrazoviek a stránok novín. Arogantne na nás zvrchu hľadia iba ako na zdroj ich luxusného života. Politický systém na Slovensku je vraj podfinancovaný. K smiechu! Ak by politické strany dostali k dispozícii celý rozpočet Slovenska pre svoju potrebu, aj tak by im to bolo málo a kradli by ešte viac! A čo je najhoršie, robia zo seba vzory. Národ vidí, ako sa správajú tí hore a mnoho ľudí to pokladá za samozrejmé, keď sa správa rovnako. Táto morálna bieda sa prenáša na celý národ.

Skorumpovaný systém nám neustále podstrkuje alkohol, cigarety, hazard, neviazaný sex. Núti nás platiť nehorázne zdravotné poistenie – veď fajčíme, pijeme a žijeme nezdravo. Ak ochorieme, odmieta nám liečenie – sme si sami na vine, že fajčíme, pijeme a žijeme nezdravo. Naznačuje nám, aké dobré je mať milenky, podvádzanie v manželstve je normálne, rozvod je bežná vec. Podkopáva všetky piliere, na ktorých sa národ drží. A navyše si za všetko zlé čo nás naučili ešte necháva dobre zaplatiť.

Vysoké školy chrlia každým rokom množstvá ľudí “potrebných” profesií – filozofov, environmentalistov, úradníkov, manažérov, politikov, právnikov, pre ktorých sa nájde uplatnenie jedine v štátnych orgánoch. A tieto orgány kysnú a kysnú do obludných rozmerov. Veď prečo sa živiť poctivou prácou, keď si takýto “intelektuál” môže sedieť pekne v teplúčku a šikanovať obyčajných ľudí ozrutnou administratívou? A to len aby si zdôvodnil vlastnú nepostrádateľnosť? Zavrhne svoj národ, svojich predkov, svoju rasu. Bude ukazovať ako sú porušované ľudské či iné práva ľubovoľného etnika, ktoré je práve poruke. Nevadí, že rovnako je šliapané po právach jeho vlastného národa, za to platený nie je. A to len preto, aby si udržal teplé miestečko.

Toto už nie je náhoda. To je úmyselná devastácia národa. Devastácia zvádzaním, vidinou ľahkého života, korupciou morálnych hodnôt, životom na úkor iných. Pokiaľ takto bude zlikvidovaná vlastná inteligencia, so zvyškom národa už nebude žiaden problém. A to je cieľ.

V rokoch Druhej svetovej vojny, presnejšie v období východného ťaženia, postupovali na východ aj slovenské jednotky. V roku 1942 sa spoločne s nemeckými oddielmi a jednotkami ich spojencov pohla smerom na juh aj slovenská Rýchla divízia. Plán vrchného vedenia predpokladal, že sa spojené vojská prebijú cez Kaukaz a dosiahnu zakaukazské ropné polia. Dňa 1.júla 1942 prišiel s batériou protilietadlových diel stk. Rudolf Kiaba. Bol príslušníkom 8.batérie delostreleckého protilietadlového pluku. S touto sa dostal až na Kaukaz, kde 30.októbra 1942 padol do sovietskeho zajatia. Napriek všeobecnej mienke o vzdávajúcich sa a na sovietsku stranu prebiehajúcich vojakoch sa však so svojou situáciou nebol ochotný zmieriť a bol odhodlaný zo zajatia ujsť. Ale príležitosť sa mu bezprostredne po zajatí nenaskytla a po čase bol odtransportovaný do zajateckého tábora asi 70 km východne od Moskvy.

Jeho odhodlanie ani tento fakt nedokázal zlomiť. 10.marca 1943 sa mu podarilo uniknúť. Vlakom sa na čierno dostal do Moskvy a potom rovnakým spôsobom pokračoval smerom na juh. Docestoval až na úroveň Stalingradu a ocitol sa 30 km východne od tohto vtedy už Červenou armádou plne kontrolovaného mesta. Peším pochodom sa dostal k Volge a južne od Stalingradu sa mu ju podarilo prekonať. Treba povedať, že je šírka v týchto miestach viac ako jeden a pol kilometra. Po prekonaní rieky pokračoval Rudolf Kiaba ďalej na západ. Počas úteku sa zbavil slovenskej uniformy a obliekol si sovietsku uniformu, ktorú získal z padlých vojakov. Takto sa mu podarilo nepozorovane dostať cez línie Červenej armády a dosiahnuť nemecké línie.

Treba pripomenúť, že nemecké línie boli kvôli ofenzívam Červenej armády na konci roku 1942 a na začiatku roku 1943 zatlačené ďaleko na západ od Volgy. Vojakovi Kiabovi trvalo sa ich podarilo dosiahnuť v noci 16.marca 1943, teda po šiestich dňoch strávených na úteku. Jeho anabáza sa však týmto neskončila. Keďže bol oblečený v sovietskej uniforme a pochopiteľne nemal žiadne doklady, bol nemeckými vojakmi považovaný za vojaka Červenej armády a zajatý. Hlásil sa im síce ako slovenský vojak, ale keďže mu nerozumeli, bol ako zajatec presunutý do tyla.

Postupne sa takto dostal až do východného Poľska, kde bol vypočúvaný vyšetrovacou komisiou, ktorej znova tvrdil, že je slovenský vojak a že ušiel zo sovietskeho zajatia. Napriek tomu bol odtransportovaný do Nemecka na nútené práce, kde bol pridelený kováčskemu majstrovi Fritzovi Schwartzovi. Naďalej sa však pochopiteľne usiloval o návrat domov. Preto napísal list svojmu veliteľovi majorovi Šmardovi, v ktorom mu vysvetlil svoje položenie. Odpovede sa však nedočkal. Čulo si dopisoval aj so svojou rodinou. Stále sa odvolával nato, že nie je dezertér, ale že zo sovietskeho zajatia unikol sám. Pre tieto tvrdenia sa jeho prípadom začalo zaoberať Gestapo. Po vyšetrovaní mu uverilo a informovalo o ňom slovenskú stranu.

A tak sa vojak Rudolf Kiaba po všetkých svojich dobrodružstvách vrátil do vlasti. Jeho prípad je dôkazom vytrvalosti a veľkej šikovnosti slovenského vojaka a zároveň najnapínavejším a najdobrodružnejším únikom Slováka zo sovietskeho zajatia. Tento a mnohé ďalšie prípady keď sa slovenskí vojaci dokázali dostať zo zajatia Červenej armády jasne dokazujú, že slovenskí vojaci na východnom fronte neboli len nespoľahliví a po úteku k sovietom túžiaci jedinci. Boli to schopní a vytrvalí bojovníci, ktorí si vyslúžili obdiv nemeckej generality a v plnej miere obstáli počas svojho nasadenia na východnom fronte. Nepriaznivý obraz o nich vytvárala a šírila komunistická propaganda a historiografia a v tomto trende sa pokračovalo aj po roku 1989 a okrem pár výnimiek vlastne pokračuje do dnes. Opak bol však pravdou a príbeh vojaka Rudolfa Kiabu to úplne jasne dokazuje.

Roman RS

Maďari opäť vyrážajú otvorené dvere. Slovenská vláda totiž v súčasnosti nemá žiadnu možnosť, ako zistiť či niektorý občan Slovenska má aj občianstvo maďarské. A pravdupovediac takúto možnosť ani nehľadá. Keď ale niekto demonštratívne máva okolo seba maďarským občianstvom, tak ani táto filištínska vláda nemá inú možnosť, ako mu slovenské občianstvo odobrať. Pokiaľ si teda chce zachovať aspoň aké-také zdanie zvrchovanosti. V skutočnosti ale jasne naznačuje – robte si čo chcete, ale buďte preboha ticho.

Tieto aktivity teda nie sú nič iné, ako prejavy maďarského šovinizmu a revizionizmu. Je zaujímavé, že všetky doterajšie vlády sa vždy stavajú iba do pozície obrannej. Nikdy sa na štátnej úrovni nepoukazuje na skutočnú genocídu národnostných menšín v Maďarsku. Použil som tvrdé slovo “genocída”, pretože to skutočne genocída aj je. Pred 80-timi rokmi v Maďarsku žilo okolo 600 tisíc Slovákov. V roku 2001 to bolo podľa oficiálnych štatistík okolo 18 tisíc Slovákov. Ako inak ako genocída sa dá nazvať pokles národnostnej menšiny o približne 95%? Zdroj

A naopak. Po 2.svetovej vojne boli maďari vysťahovaní do Maďarska. Teoreticky na Slovensku nezostal žiaden maďar. Dnes ale máme občanov Slovenska hlásiacich sa ku maďarskej národnosti ku pol miliónu! Toto je skutočný obraz toho, ktorý štát porušuje práva národnostných menšín a ktorý ich skutočne podporuje. Opäť doplácame na náš idealizmus a lásku k blížnemu. Ani tie slovenské národnostné organizácie, ktoré sú neprávom označované za “extrémistické” (ako napr. Slovenská pospolitosť) sa k Maďarsku nevyjadrujú tak radikálne, ako tá najmierumilovnejšia maďarská organizácia na adresu Slovenska.

Dlho som nechápal prečo je to tak. Nedávno som ale mal možnosť vypočuť si názor hrdého maďara, samozrejme občana Slovenska, žijúceho na Slovensku, vyštudovaného na slovenských školách. Povedal mi nasledovné: “Čo vlastne chcete? Veď slovenský národ neexistuje. Vznikli ste v 17. storočí zo zmesi Čechov, Poliakov a najmä Maďarov. Vy nie ste Slováci, ale Maďari, ktorí iba hovoria inou rečou”. Vtedy som pochopil ich pohľad. Veď oni nám vlastne chcú iba dobre! Chcú, aby sa stratené dieťa vrátilo do náruče Anyaországhu. A my ako také trucovité deti odstrkujeme od seba láskavú matku.

My ale vieme, čo by nás čakalo. Najprv krásne slová. Potom pomaďarčovanie, pálenie slovenských kníh, fackovanie pri hovorení po slovensky, sťahovanie do centrálneho Maďarska. Do škôl by nastúpili učitelia, ktorí by po slovensky nevedeli ani ceknúť. Prvé čo by nás naučili by bola maďarská hymna. Neuveriteľné preháňanie? Nie, toto sme už mali možnosť zažiť. A to ani nie tak dávno, 65 rokov nie je tak ďaleko. Pamätníci ešte žijú a môžu dosvedčiť, ako boli slováci trestaní za hovorenie po slovensky, ako žandári počúvali pod oknami a keď začuli slovenčinu, okamžite boli previnilci vyhadzovaní z práce. Ako boli zauškovaní na úradoch, štátni zamestnanci – slováci – preraďovaní čo najďalej od Slovenska, slovenské učebnice pálené, maďarskí učitelia na slovenských školách. (Zdroj: Lóránt Tilkovszky: Južné Slovensko v rokoch 1938-1945)

Byť hrdý, vlastenecký maďar, to je správne a krásne. Byť hrdý slovenský národovec, to je zlé a fašistické. Takéto myšlienky sú nám neustále podsúvané dokonca našou vlastnou vládou! Ani nehovorím o tzv. “ľudskoprávnych” organizáciách, ktoré budú podporovať všetky možné menšiny na úkor majority. Dnes má obyčajný slovák smolu. Pokiaľ teda nie je homosexuál, transvestita, pedofil, cigán, žid či moslim. Vitajte v smutných nových časoch…

Voľba menšieho zla je ale iba ten vonkajší dôvod, ten ktorý navonok prezentujeme aby sme sa nemuseli pozrieť pravde do očí. Pre skutočné dôvody musíme nazrieť hlboko do svojich duší, do svojho svedomia. Tými dôvodmi je proste to, že je to pre nás takto pohodlnejšie. Máme strach niečo meniť. Sme slabí a zbabelí na to, aby sme niečo urobili. Pomaly nás tlačia k zemi, stále viac a viac. Zvykli sme si už žiť na kolenách, máme na nich snáď väčšie mozole ako drevorubač na rukách. A pritom si stále ešte hovoríme “mohlo by byť aj horšie”.

Dokedy nás ešte budú kopať svojimi plochými nožičkami? Dokedy budú pchať svoje nosiská do našich životov? Dokedy nás budú ohlupovať rečami o kríze a pritom mať plné vrecká NAŠICH peňazí? Dokedy budú tieto pijavice žiť z nášho potu a sĺz? Dokedy nás budú doháňať k samovraždám zo zúfalej sociálnej situácie, dokedy budú rozpredávať všetko čo sme my, naši otcovia a dedovia vytvorili? Veď na tomto Slovensku už slovenské nie je nič! Štát je zlý hospodár, predajme to – štátu Nemeckému, Talianskemu, Francúzskemu! Zdania nám prvé-posledné. Keď si chceme postaviť dom, musíme si naň zarobiť z výplaty – zdanenej. Musíme kúpiť pozemok, z ktorého budeme pravidelne platiť daň. Musíme si kúpiť materiál, v ktorého cene je daň. Musíme zaplatiť murárov, ktorí musia odviesť daň. A keď je postavený, vyrubia nám ešte daň za tento dom! A ak náhodou zomriete z tej driny na samé dane, tak ešte aj vaše deti z toho budú musieť zaplatiť dedičskú daň!

Už snáď bolo toho dosť, páni v parlamente. Pritlačte ešte kúsok a národ zistí, že už nemá čo stratiť. A keď národ vyjde do ulíc, už to nebude ako v roku 1989. Keď budeme čistiť chliev, nepôjdeme doňho v papučiach!

Platilo to po stáročia a nie je to inak ani dnes. Vždy to dopadne zle, ak takýto človek začne svoje idey, ktoré by inak skončili len na papieri zavadzať do praxe. V dejinách je príkladov na to viac ako dosť, lebo ako sa hovorí, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. A inak to nie je ani v prípade týchto dvoch pánov. Obidvaja mali ideály a nepochybne ich možno považovať za vznešené, ak to samozrejme mysleli úprimne. Obidvaja sa ich pokúsili dostať do praxe a obidvaja pritom padli na hubu. O Masarykovi sa hovorilo ako o tatíčkovi, ale Slováci nezabudli dodať, že síce majú Masaryka tatíčka, ale nemajú chlebíčka. Bolo to za jeho pôsobenia v prezidentskom kresle, kedy sa strieľalo do protestujúcich ľudí, za jeho vlády sa len v rokoch 1922 až 26 vysťahovalo za prácou štvrť milióna Slovákov. Zatiaľ čo hovoril o humanite a demokracii písal Ottov obchodný slovník o Slovensku ako o kolónii. Slovenský priemysel sa likvidoval a keď sa Slováci búrili boli označení za zločincov a fašistov.

Nepripomína vám to niečo? Samozrejme, že áno, lebo za prezidentovania Václava Havla sa dialo takmer navlas to isté. V tomto je Havel naozaj nástupcom Masaryka a vlastne celej tej plejády intelektuálov, ktorým sa nejako podarilo dostať k moci. Je súčasťou celého toho poblúznenia a veľkého omylu, ktorý nastal, keď ľudia tohto typu dostali možnosť uplatniť svoje veľkolepo znejúce myšlienky v praxi. Vždy sú to totiž iní, ktorí doplatia na ich sociálne inžinierstvo, či už sa jedná priamo o smrť veľkého množstva ľudí, alebo celkové zbedačenie krajiny. Na toto by sa pri posudzovaní Havla ako politika nemalo zabúdať.

Roman RS

Slovenský priemysel bol v podstate zlikvidovaný. Hrdíme sa, že sme automobilovou veľmocou. Zabúdame ale na jedno. Celé tie fabriky na výrobu automobilov sú skladačky, ktoré sa zbalia a za mesiac vyrábajú automobily na Ukrajine. Stačí, ak sa majiteľom niečo u nás znepáči. Ako napríklad sociálne zákony alebo minimálna mzda. Opovážte sa štrajkovať, hneď ste na ulici. Považujú za samozrejmosť, že dostávajú príspevky od štátu – teda od nás všetkých – za to, že zamestnávajú ľudí. Stali sme sa rukojemníkmi zahraničných firiem vo vlastnej zemi! Stali sme sa otrokmi zahraničného kapitálu, ktorý sa stal dokonca pre mnohých odrodilcov božstvom, zlatým teľaťom ktorému sa klaňajú, príkladom hodným nasledovania. Títo odrodilci, alebo skôr zvedení ľudia, si neuvedomujú, že to všetko pozlátko je z krvi a potu obyčajných ľudí, ich matiek a otcov, bratov a sestier. Zasa iní cielene napomáhajú zotročovaniu vlastných rodákov, vlastných krajanov. Nie je to nič nového, Slovensko má bohaté skúsenosti s odrodilcami a zradcami vlastného národa.

Hovoria nám, že sme národ hlúpy a neschopný. A tým nám berú aj tú poslednú chuť niečo zmeniť. A to je ich cieľom. Preto musíme zobrať rozum do hrsti. Nikto na svete vám nedokáže splniť to, čo vám politik dokáže pred voľbami nasľubovať. Preto nestačí iba počúvať, čo vám ten-ktorý politik hovorí. Každý z nich vám bude preťahovať medové motúzy popod nos. Preto treba pozorne sledovať, čo robí alebo robil. Ako splnil svoje posledné predvolebné sľuby? Snaží sa robiť niečo pre národ, alebo je jeho záujmom iba namastiť si vrecká? A hlavne treba hodnotiť nezaujato. Pri formovaní svojich názorov sme niekedy neuveriteľne povrchní. Ak ich nám ale niekto chce vyvrátiť, budeme sa ich držať zubami-nechtami. A to nie pre názory samotné, ale pre stratu vlastnej sebaúcty, pre ťažké poznanie, že sme sa mýlili. A budeme hľadať všetky možné argumenty, aby sme dokázali, že sme sa nemýlili. Vyberajme rozumom, nie pocitmi alebo vonkajším výzorom, pekným vzhľadom či sladkými rečami. Nedajme sa obalamutiť navádzaním na voľbu menšieho zla. Malé či veľké, vždy to je zlo. Aký je rozdiel medzi 5 násobným vrahom a 6 násobným vrahom? Stále to bude vrah. Už voľme konečne dobro. A pokiaľ žiadne dobro nenájdete, radšej ostaňte doma a nevoľte vôbec.

My nie sme otroci, aj keď ich z nás robia. Máme svoj rozum, aj keď nám hovoria, že ho netreba, že budú myslieť za nás. Máme svoju hrdosť, aj keď nám vysvetľujú, že nie je na čo byť hrdí. Ale je, milí páni v parlamente. A najviac budeme hrdí, ak vás už nikdy neuvidíme. Nemáme vám byť za čo vďační, tak na to nikdy nezabúdajte.

Slovák je nábožný, katolíci bývajú často až bigotní. Svoj osud znáša trpezlivo, neľaká sa žiadnej práce, čo i najťažšej a prispôsobuje sa všetkým okolnostiam. Inak je vzdorovitý, tvrdohlavý, konzervatívny, novotám neľahko prístupný, k inteligentom uzavretý a nedôverčivý, bohužiaľ k Židom ústretový.
Vo vzťahu k “pánom” je pokorný, pochlebovačný, ale aj potuteľný, pretože ho často zvyknú klamať a vykorisťovať. Je uvážlivý, chladný, ale potom rozhodný a vytrvalý.
Za každú láskavosť je veľmi vďačný, pamätá si to a pociťuje povinnosť odplatiť sa. Je pohostinný, prajný a úctivý. Avšak urážky nerád odpúšťa a dlho si na ne pamätá.

Ottův slovník naučný