§ 424 Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti

(1) Kto sa vyhráža jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre vyhrážanie sa z predchádzajúcich dôvodov, spáchaním zločinu, obmedzovaním ich práv a slobôd alebo kto také obmedzenie vykonal alebo kto podnecuje k obmedzovaniu práv a slobôd niektorého národa, národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa spolčí alebo zhromaždí na spáchanie činu uvedeného v odseku 1.
(3) Odňatím slobody na dva roky až šesť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom,
b) verejne,
c) z osobitného motívu,
d) ako verejný činiteľ,
e) ako člen extrémistickej skupiny, alebo
f) za krízovej situácie.

Keďže k vyhrážkam usmrtením bielych občanov došlo verejne a v skupine, bez nejakej diskusie tu nastupuje vyššia sadzba, t.j. podľa odseku 3 to je 2 – 6 rokov. Navyše čin bol dokonaný viacerými fyzickými útokmi a usmrtením obete.

§ 364 Výtržníctvo
(1) Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že
a) napadne iného,
b) hanobí štátny symbol,
c) hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku,
d) hrubým spôsobom ruší zhromaždenie občanov alebo priebeh športového alebo kultúrneho podujatia, alebo
e) vyvoláva verejné pohoršenie vykonávaním pohlavného styku alebo vykonávaním sexuálneho exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík,
potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
(2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) z osobitného motívu,
b) závažnejším spôsobom konania, alebo
c) v prítomnosti skupiny osôb mladších ako osemnásť rokov.

Tento paragraf zrejme platí najmä na prvý útok odsúdených, ktorí robili výtržnosti ešte pred zabitím a fyzicky napadli viacerých občanov Maduníc a okolia. Samozrejme, platí tento paragraf aj na útok na nebohú obeť, takže v podstate trestná sadzba by sa mala/mohla zdvojnásobovať. V tomto prípade ide opäť o závažnejší spôsob výtržníctva podľa odseku 2, bod a) – “z osobitného motívu” (rasizmus), bod b) “závažnejším spôsobom konania”. Takže sadzba by mala byť 6 mesiacov až tri roky, podľa správnosti by sa mala zdvojnásobiť, keďže išlo o dva rôzne činy výtržníctva.

Zabitie
§ 147
(1) Kto v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až desať rokov.
(2) Odňatím slobody na deväť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) na chránenej osobe, alebo
b) z osobitného motívu.
(3) Odňatím slobody na dvanásť rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania,
b) ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo
c) za krízovej situácie.

§ 148
(1) Kto v úmysle ublížiť na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.
(2) Odňatím slobody na päť rokov až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) na chránenej osobe, alebo
b) z osobitného motívu.
(3) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania,
b) ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo
c) za krízovej situácie.

Pri zabití prichádzajú do úvahy dva paragrafy. “Ľahší” § 148, ktorý hovorí len o úmysle ublížiť na zdraví a “ťažší” § 147, ktorý hovorí o úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví.

Tu si musíme ešte osvetliť, čo znamená pojem “závažnejší spôsob konania”. Pod ním sa rozumie spáchanie trestného činu po dlhší čas, surovo alebo trýznivo, násilím alebo jeho hrozbou, ľsťou, využitím tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti, porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia, funkcie alebo zo zákona, organizovanou skupinou, alebo na viacerých osobách (najmenej troch). Na tento konkrétny prípad, kedy došlo k usmrteniu surovo a násilím, pojem “závažnejší spôsob konania” bol očividne naplnený.

Podľa § 147 by sa teda sadzba mala pohybovať v rozmedzí 12 – 15 rokov, podľa § 148 v rozmedzí 7 – 12 rokov.

Tak a teraz si to poďme spočítať podľa najmiernejšieho posudzovania:
- rasová motivácia: 2 – 6 rokov
- výtržníctvo: 0,5 – 3 roky
- zabitie: 7 – 12 rokov

Konečný možný rozsah trestu: 9,5 – 21 rokov

Navyše odsúdení neboli žiadni nováčikovia pred súdom. Napriek tomu ich trest bol hlboko v spodnej polovici možného trestu. Navyše je pre mňa nepochopiteľné, prečo boli očividne súdení miernejším paragrafom (je to zrejmé podľa výšky trestu, ale môžem sa mýliť, keďže samotný rozsudok a zdôvodnenie zatiaľ nie je verejne dostupný) a nie podľa prísnejšieho paragrafu 148, v ktorom je sadzba 12 – 15 rokov. Keďže nebohý už nemohol vypovedať, pravdepodobne sa súd spoľahol na výpoveď obžalovaných, že oni mu predsa nechceli “ťažko” ublížiť – veď prečo by aj mali vypovedať inak? Navyše keď nie je žiaden svedok druhej strany, ktorý by mohol tvrdiť niečo iné? A tu už by sa konečná sadzba pohybovala niekde inde – v rozmedzí 14,5 – 24 rokov.

Konečný trest – 13 rokov pokladám za výsmech do očí spravodlivosti. Najmä ak si predstavím, že po odpykaní deviatich rokov sa môžu dostať odsúdení na slobodu. V tej dobe budú mať odsúdení 27 a 32 rokov. Toto všetko v časoch, keď za lepenie samolepiek dostanete viac než rok natvrdo, keď za nesenie transparentu s nápisom “Evropo, povstaň!” sa dávajú podmienečné tresty. Prečo to tak na Slovensku (ale aj inde v Európe) je, to nechám na posúdenie láskavému čitateľovi.

Odkazy:
Koľko ľudí ešte musí zomrieť?
Rómov odsúdili za rasový útok: 13 rokov za smrť Andreja († 63)
Samolepkoví zločinci

Ďalšou príčinou úspechov Národného frontu je postupnosť. Vedenie si dobre uvedomovalo, že cesta do parlamentu alebo k iným vplyvným a zodpovedným postom vedie cez regióny. Národný front vskutku dokázal obsadiť radnice vo viacerých francúzskych mestách. Mohol tak dokázať, že jeho kandidáti vedia nielen rozprávať, ale aj konať. Nielen sľubovať, ale sľuby aj plniť. Nenadarmo jeho odporcovia hovorili, že Národný front nielenže obsadzuje radnice, ale sa v nich aj zakopáva. Podobná rétorika je len dôkazom toho, že politika Národného frontu dokázala ľudí osloviť a tak boli ochotní znova voliť kandidátov za túto stranu. A to nielen vo voľbách do orgánov samosprávy, ale aj vo voľbách parlamentných či prezidentských. A mnohí ďalší tak urobili tiež. Lebo niet lepšieho vysvedčenia pre kandidáta než jeho práca. Svedčí to tiež o šikovnosti vedenia tejto strany, ktorá bola schopná podobných ľudí nájsť a získať.

Navyše aj keď Národný front dlhé roky viedol Jean Marie Le Pen, nemožno ho označiť za stranu jedného muža. Vylučuje to už samotný štýl jeho politiky. Pretože ak strana dosahuje úspechy v regionálnych voľbách, keď obsadzuje svojimi kandidátmi radnice, musí disponovať istým počtom osobností. A tie Národný front má. Takže aj keď bol Jean Marie Le Pen ikonou Národného frontu, nebol jedinou osobnosťou v jeho radoch. Prejavilo sa to aj po jeho odchode do dôchodku.

Žezlo po ňom prevzala jeho dcéra Marine. Neprišla však k nemu ako slepé kura k zrnu. Vyštudovaná právnička obišla všetky regióny Francúzska a získala podporu pre svoju kandidatúru. To posilnilo jej postavenie a zbavila sa podozrení, že sa k postu predsedkyne Národného frontu dostala vďaka svojmu menu. A aká je politika Marine? V zásadných otázkach sa nelíši od politiky, ktorú presadzoval jej otec. Silný národný štát, odpor voči euru, rastúca strata národnej identity a nezávislosti voči Bruselu, odpor voči prisťahovalectvu… Teda všetky tradičné témy Národného frontu. Ale jedna zmena tu predsa len je. To, že Národný front je už tradičnou stranou na francúzskej politickej scéne a má jasne určené priority, umožnilo novej Marine Le Pen sústrediť sa na ekonomické a sociálne témy. Ako sa sama vyjadrila, jej názory na prisťahovalcov či európsku integráciu všetci dobre poznajú a tak sa môže sústrediť na iné témy, ktoré trápia Francúzov. A to je pre ňu veľké plus.

Nová predsedkyňa priniesla tiež závan nových čias. Národný front sa stáva pre voličov prijateľnejší a v situácii keď deliaca čiara v politike nevedie medzi pravicou a ľavicou, ale medzi odporcami a zástancami globalizácie. A to je v súčasnosti veľké plus pre túto stranu. Pretože ak bude ďalší vývoj pokračovať v tomto trende, tak sa Marine Le Pen môže stať vodkyňou opozície. Ak totiž doterajší prezident Sarkozy neuspeje v druhom kole prezidentských volieb, jeho Zväz pre ľudové hnutie sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozpadne. Jedná sa totiž o zlepenec stredových a pravicových strán, ktoré držala pokope jeho osobnosť a prezidentská funkcia. Ak po prípadnom neúspechu v druhom kole prezidentských volieb skončí s politikou ako avizoval, rozpad je vysoko pravdepodobný scenár. Ak sa tak stane a Národný front osloví a získa jeho voličov, môže sa stať druhou najväčšou politickou stranou vo Francúzsku. To by bol pre túto stranu a samotnú Marine Le Pen kolosálny úspech. Každopádne prinesú júnové parlamentné voľby vo Francúzsku určite horúce chvíle odporcom Národného frontu.

Nám ostáva len držať palce, aby boli pre jeho priaznivcov príjemným prekvapením. Lebo to by bol jasný dôkaz, že aj dnes je možné úspešne viesť pronárodnú politiku, ak vychádza zo zdravých základov. Preto držíme palce Marine!

Roman RS

Neviem, ktorá skupina je horšia. V každom prípade obe prinášajú viac škody ako úžitku. Prvá preto, lebo vo svojej posadnutosti mocou nepripustí žiadnu hoci len sebemenšiu kritiku a každého, kto ju vysloví považuje za nepriateľa. A druhá preto, lebo takéto správanie toleruje a poslušne považuje každého kriticky zmýšľajúceho za nepriateľa. Tým sa dostávajú presne do pozície stáda, pričom práve túto pozíciu vehementne kritizujú a búria sa voči nej. V skutočnosti len vymenia jedného pastiera za druhého. S takýmito ľuďmi sa však jednota jednoducho dosiahnuť nedá a tým menej nejaký skutočný úspech.

Ako sa teda dostať z tohto bludného kruhu? V prvom rade si uvedomiť, že človek je tvor omylný. Neexistuje nik, kto by sa z tohto pravidla vymykal. Preto je potrebné mať okolo seba ľudí, ktorí ho na chybu upozornia. Je teda potrebné obklopiť sa takými ľuďmi a nie výhradne ľuďmi s mentalitou stáda, ktorí budú slepo nasledovať. A za druhé je potrebné uvedomiť si, že boj za národ nie je bojom za naplnenie ambícií jednotlivca. To či niekto získa takú či onakú funkciu je dôležité len do tej miery, ako je schopný ju využiť v tomto boji. Preto treba dať bokom osobné ambície v prospech vyššieho princípu. Inými slovami – neváhať pripustiť aj názory iných, dôsledne ich zvažovať a tie najlepšie aj akceptovať a uvádzať ich do života. Keď sa naplnia tieto podmienky, keď osobné ambície jedincov ustúpia dobru národa, keď budú dôležitejšie myšlienky ako jednotlivci, len vtedy budeme mať šancu v tomto boji uspieť.

Roman RS

Paradoxne, v takomto svete žijeme všetci, no len málo z nás si to uvedomuje. A keď tak nad tým rozmýšľam, pokiaľ je pre nás jedinou starosťou, ako prežiť dnešný deň, prípadne maximálne ten nasledujúci, možno je takáto ilúzia žiaduca. Keď pôjdeme do podrobností – načo sa zapodievať niečím, čo sa zdanlivo nedá vyriešiť, len do maximálnej miery narúša pocit pohodlného a spokojného života? Mnohí z tých, ktorí nazreli pod pokrievku skutočného Matrixu nášho až príliš „reálneho“ sveta, sú podobní Cypherovi z Matrixu filmového – rozčarovanému chlapíkovi, pre ktorého je spokojný život moderného otroka udržiavaného v nevedomosti oveľa znesiteľnejší než život slobodného človeka v biede, a ktorý kvôli tomu neváha obetovať životy svojich druhov. Aké príhodné, keď sa zamyslím nad niektorými z našich bývalých „spolubojovníkov“. Ale škoda sa o takýchto baviť, ich údel je rovnaký ako údel mnohých pred nimi – zabudnutie a maximálne opovrhnutie všetkými, pre ktorých má slovo „česť“ a „sloboda“ stále zmysel.

Nech bude, ako chce, pred tými, ktorí si radšej zvolia slobodu – a to i v zmysle slobody zvoliť si totalitný systém, pokiaľ si tak budú želať – vyvstáva otázka: Čo ďalej? Ktorou cestou sa vydať?

Nájsť odpoveď nie je jednoduché. Jednoduché riešenia síce existujú, ale sú to riešenia krátkodobé, prípadne vyslovene teoretické, teda ako keby neboli vôbec. Domnievam sa však, že predtým, ako by sme chceli niečo v spoločnosti meniť (bez ohľadu, či vôbec má zmysel sa v dnešnej spoločnosti o niečo pokúšať alebo nie), musíme začať od seba. Iste, je to pomaly otrepaná fráza, ale aj keby sme to zdôrazňovali ešte ďalších sto rokov, nebude to dostačujúce, pokiaľ sa skutočne nepozrieme do zrkadla a nepoložíme si fundamentálnu otázku – Čo konkrétne pre dosiahnutie svojich cieľov robím? Ďalšou otázkou, ktorú si musíme položiť, je: Je spôsob, akým sa snažím dosiahnuť svoje ciele, tým správnym, prípadne jediným možným?

Počas svojich dospelých rokov som zažil mnoho pokusov etablovať sa do politickej sféry spoločnosti prostredníctvom rôznych strán či politických hnutí. Z mnohých ľudí, ktorí sa snažili takto presadiť, mi bolo na vracanie už vtedy a je mi na vracanie i teraz, keď si na poniektorých spomínam. Buďme otvorení a priznajme – mnohým (česť výnimkám) vôbec nešlo o zmenu či národnú myšlienku, ale o to, o čo ide prakticky všetkým politickým figúrkam v spoločnosti – o moc a ľahko získané peniaze. Možno sa poniektorým idealistom nebude toto vyjadrenie páčiť, ale nie sme na módnej prehliadke niekde na móle, aby sme sa snažili zapáčiť. V čom je totiž problém? V ničom inom, ako v megalomanstve a nadmerných ambíciách poniektorých (obzvlášť mladých) ľudí. Príhodne sa na politický život hodí formulka z marketingu: „Mysli globálne, konaj lokálne“. Ťažko však očakávať zázraky od niekoho, kto na lokálnej úrovni nič podstatné nedosiahol.

V podstate sa nám teda ponúkajú dve základné možnosti. Buď sa politike venovať, a to nielen okrajovo (v zmysle volieb, referend či petícií) a planými rečami niekde na fórach či na blogoch, ale i priamo, aktívnou účasťou na politickom živote, alebo sa skrátka na celú politiku vykašľať a snažiť sa žiť svoj život čo najhodnotnejšie s čo najmenším obmedzovaním zo strany byrokratov. Každopádne správna cesta povedie zrejme asi niekde uprostred. Domnievam sa, že je možné obe tieto možnosti skĺbiť.

Dovolím si na chvíľu odbočiť – napriek tomu, že mi idea sociálneho štátu nie je cudzia a uznávam, že niektorí členovia spoločnosti skrátka pomoc v živote potrebujú, už dlho mi vŕta v hlave klasická rozprávka, ktorú poznáme všetci – „O troch grošoch“. Ono to asi ani rozprávka nebude, skôr ekonomická teória dávnoveku v praxi, pointou však je – ako to, že niekedy, keď neexistoval sociálny systém, dávky v nezamestnanosti a podobne, ľudia poväčšinou prežívali? Odpoveď sa nachádza v základnej spoločenskej jednotke – rodine. Je smutné, že mnohé rodiny dnes nefungujú tak, ako by mali, je smutné, že deti dávajú starých rodičov do domovov dôchodcov, nestarajú sa o vlastné deti… spoločnosť, v ktorej zlyhávajú fungovať základné piliere, nemôže dlho existovať. A dovolím si tvrdiť, že dokiaľ zase rodiny nebudú aspoň sčasti sebestačné (pokiaľ sa to, samozrejme, dá uskutočniť), do tej doby budú spoločnosť trápiť doterajšie neduhy a problémy.

S úlohou rodiny ako základnej spoločenskej jednotky sa viaže i otázka medziľudských, susedských vzťahov. Asi nikto nežije ako pustovník, a je mi smutno, keď si spomeniem na doby spred roku 1989 a na susedské vzťahy, ktoré vtedy vládli. Naša rodina žila v 13-poschodovom paneláku, pričom sme žili v živých susedských vzťahoch, navštevovali sa, spoločne upratovali pri jarnom a jesennom upratovaní – aký priepastný rozdiel medzi včerajškom a dneškom! Dnes žijem v 7-poschodovom paneláku, kde v podstate ani neviem, kto býva, a spoločenský kontakt s ostatnými je obmedzený na podržanie dverí výťahu a stručný pozdrav.

Ak teda chceme niečo zmeniť – a zmenu nie iba pre seba (nakoľko mnohé systémové kroky sa prejavia až oveľa-oveľa neskôr), ale zmenu hlavne pre naše deti, musíme začať od seba, cez rodinu, cez lokálny aktivizmus. Žiadne fantázie o štátnej moci, ale skutočná práca pre ľudí – i napriek polenám pod nohami zo strany úradov a radoby „aktivistov“, ktorí nás prenasledujú za naše presvedčenie. Zabudnite na uniformy a lá Slovenská Pospolitosť (i tak si myslím, že svojím spôsobom to bola hra nejakých záujmových kruhov), zabudnite na oháňanie sa národným socializmom platným 80 rokov späť. Musíme nastoľovať riešenia pálčivých problémov spoločnosti tak, aby boli reálne a bolo ich možné akceptovať a realizovať. Dôležité je pracovať pre ľudí – a pokiaľ tomu tak bude, výsledky sa dostavia – i napriek nepriazni médií.

Rudolf Schutz

Klobúk dole pred odvahou tejto ženy povedať takéto tvrdé slová v období silného presadzovania tzv. “multikultúrnych hodnôt”. Na druhú stranu si ale musíme priznať, že to zasa až taká odvaha nebola, pretože sa jednalo o moslimských prisťahovalcov, ktorých už majú plné zuby nielen v Austrálii, ale aj v Európe. A v USA to nie je omnoho lepšie. O Izraeli ani nehovoriac.

Donútilo ma to ale zamyslieť sa nad tým, čo by sa udialo ak by takýto výrok odznel niekde v Európe a navyše na účet nemoslimskej skupiny. Napriek tomu, že sa tomuto výroku samo o sebe nedá nič vytknúť, zrejme by sa zdvihla veľká vlna pobúrenia. A to hlavne zo strany masmédií a mnohých politikov, ktorí si budujú kariéru na multikulturalizme. Stačí, aby sme si predstavili, čo by sa asi dialo, ak by podobné vyjadrenie dal premiér Slovenskej republiky napríklad smerom na cigánske etnikum. S najväčšou pravdepodobnosťou by sme sa dočkali výhražných nót z EU, množstva ultimát a možno aj ekonomických sankcií. Prečo to tak ale je? Komu vyhovuje podporovanie takéhoto multikulti “náboženstva”? Ktoré je navyše neprirodzené a nikde v prírode nefunguje?

Najviac tento multikulti prístup vyhovuje menšinám žijúcim spolu s materským národom. Tieto menšiny boli vždy brané ako nejaké nutné zlo, teda boli trpené a to najmä z pragmatických dôvodov. Je jasné, že ak v minulosti niekto vyhnal remeselníka len preto, že bol cudzinec, tak zrejme na oplátku aj jeho príslušníkov budú následne vyháňať z cudzích území. Toto ale platilo najmä pre homogénne celky obývané jednou rasou, ako napríklad Európa či Ázia. Pokiaľ došlo k miešaniu medzi etnickými, či náboženskými skupinami, tak tam to už bolo omnoho ťažšie. Stačí sa pozrieť na miešanie Európskej a Ázijskej kultúry. Koľko bolo Aziatov povedzme pred sto rokmi v Európe? A koľko bolo Európanov v Ázii? Pozrime sa ale na tieto pomery dnes. Európanov je v Ázii, či Afrike stále málo. Zato o to viac je Afričanov a Ázijčanov v Európe.

Ako som už spomínal, tento prístup Európy vyhovuje najmä menšinám. Najvplyvnejšou z nich je menšina židovská, o ktorej ale aj najmenej počuť. Je bohato zastúpená (na rozdiel od iných menšín) medzi vrcholovými politikmi celej Európy – čím dokáže bez problémov ovplyvňovať Európsku politiku, vlastní drvivú väčšinu masmédií – čím dokáže ovplyvňovať názory más, vlastní drvivú väčšinu finančných ústavov – čím drží všetkých pod krkom. A táto menšina, vďaka tomu že ovláda väčšinu európskych národov uvedenými nástrojmi, silne presadzuje podporu multikultúrnych vzorcov správania. Jedná sa o určitý druh pudu sebazáchovy. Je im úplne jasné, že je lepšie byť jednou menšinou medzi množstvom iných (ďaleko väčších) ako byť menšinou jedinou.

V polovici 19. storočia napísal Lev Pinsker svojim súkmeňovcom výzvu (Autoemancipácia), v ktorej sa píše, že viera v emancipáciu sa zrútila, že židia musia v sebe potlačiť každý prejav viery v bratstvo národov. Dnes “nie sú živým národom, všade sú cudzincami a tým sa dá vysvetliť ten útlak a pohŕdanie, s ktorým sa stretávajú u okolitých národov”. Samozrejme sa Pinsker hlboko mýlil. To pohŕdanie nebolo preto, že sú židia, ale pre ich štýl života, ktorý bol tak odlišný od života nežidov, že vzbudzoval opatrnosť, podozrievanie a nenávisť. Presne tak ako dnes na Slovensku s cigánmi. Nikto by s nimi nemal žiaden problém, pokiaľ by sa správali tak ako ostatní občania tohto štátu.

Samozrejme, najväčší podporovatelia multikulúry na svete sa doma správajú presne opačne. Byť Palestínčanom v Izraeli je ako byť odsúdený k peklu na zemi. Ak by sa chovali Slováci rovnako napríklad ku cigánom, už by sme boli dávno zmietnutí z mapy sveta. Tento dvojitý meter je premyslenou politikou sionizmu. Navyše takto dvojtvárne sa správajú aj k menšinám. Z jednej strany silno podporujú multikultúru, ale zasa z druhej strany si radi priložia pod plamienky vášní, pokiaľ sa jedná o inú menšinu ako židovskú. Pretože je predsa nad slnko jasné, že vášne niekde musia vybuchnúť, tak si radšej pestujme obetného baránka – v našich končinách cigánov, v Nemecku Turkov, vo Francúzsku moslimov… Navyše je potom o to jednoduchšie vzbudzovať vo väčšine pocity viny a hanby. A stačí ukázať prstom a označiť nepohodlných za rasistov, nacistov, nacionalistov, šovinistov.

Je iróniou, že takýchto označení sa dostáva vlastencom od národa, ktorý je jedným z najšovinistickejších a najrasistickejších na celom svete.

Pozrime sa na fenomén kotlebizmu trocha bližšie. Skúsme si vymenovať a rozobrať jeho hlavné znaky:

1. Kult osobnosti

Celý kotlebizmus stojí a padá na jednom človeku – Mariánovi Kotlebovi. Pokiaľ by sa rozhodol skončiť so svojím verejným aj neverejným vystupovaním a aktivitami, celé ĽSNS by sa zosypalo ako domček z karát. Momentálne neexistuje človek, ktorý by Mariána Kotlebu dokázal v štruktúrach ĽSNS plnohodnotne zastúpiť. Slovenská Pospolitosť by zrejme ďalej prežila, odstúpenie Kotlebu z jeho pozície by bol pre ňu len prospešný. Prečo je to tak a prečo nie je schopná strana bez Mariána Kotlebu pokračovať ďalej, to súvisí s ďalšími bodmi.

2. Megalomanstvo, velikášstvo, túžba po moci

Marián Kotleba drží pod palcom všetko a všetkých. Nenechá rozhodovať iných o vážnejších veciach, všetko musí kontrolovať. Aj keď mnoho ľudí bude tvrdiť, že predsa nemá až také výsadné postavenie, opak je pravdou. Bez jeho súhlasu a požehnania sa nepohne lístok či už v ĽSNS, tak ani v Slovenskej Pospolitosti. Je pevne presvedčený o tom, že všetko čo robí, robí správne. Je presvedčený, že on je tou správnou osobou, tou jedinou osobou, mesiášom, ktorý niečo dokáže a bez neho pôjde všetko do pekiel. Z tohto dôvodu tiež nepripúšťa veľkú konkurenciu v ĽSNS (a predtým ani v SP) – považuje to za zbytočné. Buď ste s ním s absolútnym podvolením sa jeho vôli, alebo proti nemu. Inej voľby niet. Akákoľvek samostatná aktivita sa netrpí. Kompromisy neexistujú. Existujú ale aj výnimky, ktoré za ohrozenie nepovažuje z rôznych dôvodov, napríklad pre vek, resp. nedostatok ambícií. Pritom táto koncentrácia moci a rozhodovania nie je podložená cieľavedomým, dlhodobým plánovaním. Kotleba túži po moci, ale žiadne dlhodobé plánovanie s viacerými alternatívami obvykle nemá. Rúti sa ako živel, vytrvalo sledujúc svoj cieľ. Keď narazí na prekážku, buď ju prevalcuje alebo obíde, podľa okolností. Obvykle si ale nepripraví plán pre oba prípady. Niečo intuitívne na náhly popud vykoná a potom sa zariadi podľa následkov. Žiadne veľké plány, žiadne veľké starosti. Samostatnou kapitolou je komunikácia s ďalšími národnými združeniami, stranami a organizáciami. Nekomunikovanie so SNS by som ešte chápal. Niekoľko pokusov o vzájomnú spoluprácu medzi národnými organizáciami bolo. Vždy to ale skončilo porušením dohôd, silnými rečami (“my vás nepotrebujeme”), kopaním okolo seba a prekrúcaním (“to vy ste porušili na čom sme sa dohodli”). Vždy vďaka kotlebizmu, ktorý uznáva jediný správny pohľad na vec. A to dokonca aj so združeniami, ktoré boli SP a ĽSNS priaznivo naklonené. Preto aj ĽSNS už dnes nedokáže nájsť žiadneho partnera, ktorý by s ňou trvalo spolupracoval. Ak by chcel nejaký neprajník systémovo rozbíjať slovenský národ, lepšiu cestu ako kotlebizmus by hľadal ťažko.

3. Paranoja, syndróm mučedníctva

Vďaka tomu, že ĽSNS sa považuje za stranu, ktorá ide proti systému, preniká ňou pocit prenasledovania a sústavnej kontroly systémom. Toto sa šíri od vedenia a dokáže nakaziť aj posledného sympatizanta. Táto paranoja nadobúda hrozivé rozmery a niekedy ústila, hlavne zo začiatku, až do komických situácií. Napríklad sa tajilo do poslednej chvíle miesto konania najbližšieho verejného vystúpenia. Keďže ale aj vedenie pochopilo, že bez občanov nemá zmysel robiť verejné protesty, tak sa v mieste konania vylepia letáky s dátumom a časom. Keď potom v daný deň boli zadržaní a predvedení rečníci, resp. na mieste čakali policajné úderné oddiely, zostali všetci prekvapení, že skade to mohla polícia vedieť… Samozrejme, ihneď nasleduje hon na čarodejnice so všetkými dôsledkami. Keď je niekto pred alebo počas akcie zadržaný, hneď je to prezentované ako útok systému na spravodlivých a zadržaní sú prezentovaní div nie ako mučedníci. A to bez ohľadu na to, čo bolo dôvodom zadržania. Treba ale povedať, že mnoho policajných zákrokov na akciách ĽSNS bolo minimálne na hrane zákona ak nebol dokonca zákon mnohokrát prekročený. Človek by neveril, čo všetko je možné robiť na Slovensku pod záštitou zákona a práva.

Ako čerešnička na torte už potom vyznieva, že Marián Kotleba pri voľbách v roku 2010 zvykol nosievať nepriestrelnú vestu na verejné akcie. Údajne sa naňho chystal atentát ako na človeka, ktorý bol nepohodlný systému. Už dokonca boli vybratí ľudia (cigáni), ktorým mal byť prepáčený iný trest, ak pobodajú alebo inak zlikvidujú Mariána Kotlebu pred voľbami… A toto všetko bolo mienené vážne. Posúdenie nakoľko boli pravdivé tieto tvrdenia prenechávam láskavému čitateľovi.

4. Pomstychtivosť

Každý, kto si dovolí kritizovať pomery v strane sa stáva okamžite “persona non grata”. Zavádzajú sa postihy vo forme ohovárania, diskreditácie, a následne vylúčenia zo strany. Žiadne dôvody a tobôž dôkazy sa zásadne neuvádzajú. Dokonca aj na podnety vedúce k zlepšeniu pomerov a lepších volebných výsledkov sa nahliada s podozrením, obzvlášť ak návrh nevyšiel z najužšieho kruhu vedenia strany. Napríklad na návrh, že by bolo vhodné viac využívať internet, keďže ostatné médiá sú cenzurované padla odpoveď: “My nie sme internetoví bojovníci”. Na maily sa takmer zásadne neodpovedá. Z tohto dôvodu sa ani nedá očakávať v najbližšej dobe žiadne zlepšenie v komunikácii s voličmi.

5. Zodpovednosť

Zodpovednosť je pri kotlebizme pojem neznámy. Veď načo byť zodpovedný, keď jestvuje toľko výhovoriek. Opäť konkrétny príklad z posledných volieb. Internetom prebehla správa, že strana Nory Mojsejovej bola vytvorená a zaplatená len na to, aby zobrala hlasy ĽSNS… Toto by kľudne mohlo spadať aj pod bod 3, ale dávam šancu tomu, že je to iba výhovorka, prečo ĽSNS získala taký mizerný výsledok ako získala. Sympatizanti strany sa skladali na kauciu, pomáhali ako finančne, tak svojou prácou a časom. Klobúk dole pred nimi. Za to si museli za reklamné materiály ešte platiť (veď to ide na dobrú vec, nie?). A Marián Kotleba… Mlčí. Na internete nenájdeme žiaden jeho príhovor (tu by si mal brať príklad z Nory Mojsejovej, ktorá si dokázala za 20 Eur, čo je mesačný poplatok za internet, urobiť reklamu ako sa patrí), žiadne oficiálne stanovisko. Všetko čo sa po internete hýbe sú výtvory fanúšikov strany, na samotných stránkach (či už lsns.sk alebo naseslovensko.org) nájdete iba videá staršie, resp. zostrihy z televíznych relácií. Aká je to zodpovednosť ku svojim voličom? Keď sa myšlienky strany prezentujú najmä spôsobom JPP (jedna pani povedala) a pár článkami, ktorých spoločnou vlastnosťou je iba používanie bombastických fráz a nerealizovateľných myšlienok? Keď sa “vodca” nezúčastňuje televíznych diskusií “pretože nechceli splniť jeho podmienky”? To si snáď myslí, že súkromná televízia, navyše ovládaná strane neprajúcimi osobami, bude skákať ako bude Kotleba pískať? A keď tam už nechcel prísť sám, nemohol na diskusiu ísť napríklad Vladimír Pavlík? Myslím si, že strana by bola osobou pána Pavlíka reprezentovaná dostatočne dôstojne. Zrejme to má ale spojitosť s bodmi 1 a 2.

Napriek všetkému si myslím, že ĽSNS má potenciál. Jej vedenie ale musí upustiť od diktátorských spôsobov, musí sa začať správať zodpovedne, musí nechať “kotlebizmus” upadnúť do zabudnutia. Potom snáď dokáže nájsť partnerov, ktorí ju budú podporovať a tým sa zvýši šanca na úspech v ďalších voľbách. Ktoré ale môžu nastať opäť skôr, ako si myslíme. Preto treba začať so zodpovednou prácou už dnes, neupadnúť do zimného spánku ako po voľbách v roku 2010. A potom sa už dúfam nestane, že v parlamente nebude mať národná strana zastúpenie.

Neviem ako kto, ale ja si myslím, že chyba je v samotnom spôsobe, akým volíme. Vyberáme si politické strany a im dávame svoj hlas. Môžeme dávať preferenčné hlasy. Nič to však nemení na fakte, že spolu s tými, ktorých voliť chcem, ktorým z nejakého dôvodu veríme ako ľuďom, volíme aj tých, o ktorých by sme si ani bicykel neopreli. A práve v tomto je pes zakopaný. Pretože ak by sme mohli namiesto strán voliť osoby, tento problém by nenastal. Keby sme nerozhodovali len o tom, ktorá strana koľko kresiel v parlamente obsadí, ale aj o tom, akí ľudia v ňom budú sedieť, možno by vôbec nenastal.

A čo z toho všetkého vyplýva? Len toľko, že podľa môjho názoru dozrel čas na zmenu. Že nastal čas žiadať zmenu volebného systému, ktorý núti ľudí voliť síce menšie, ale predsa len zlo. Systému, ktorý im v podstate neumožňuje si vybrať ľudí, ktorých v parlamente chcú a zároveň označiť tých, ktorých tam vidieť nechcú. To je to, čo treba predovšetkým zmeniť. Pretože potom možno budú mať voľby aj nejaký zmysel a to nielen v očiach všetkých. Neodvážim sa nikomu radiť a vyzývať ho k tomu, aby išiel voliť, alebo aby voľby ignoroval. Chcem povedať len toľko, ak voliť pôjdete využite to chabé právo, ktoré máme a krúžkujte ľudí, ktorých poznáte a máte v nich dôveru. Ak takých nenájdete, teda takých, ktorých poznáte, tak krúžkujte ľudí na posledných miestach kandidátok. Pokiaľ voliť z akéhokoľvek dôvodu nepôjdete, dávajte podľa možností najavo, že tak činíte preto, aby sa zmenil volebný zákon.

Roman RS

Preto, aby sme uviedli veci znova na správnu cestu a obnovili prirodzený poriadok sveta, musíme povedať dosť! Stačilo! Stačilo morálneho relativizmu, stačilo krízy hodnôt! Nechajte si to svoje menšie zlo! My si chceme zvoliť dobro! Tieto požiadavky sú tie pravé, tie čo by sa mali presadzovať. Lebo ak ich presadzovať nebudeme, tak sú voľby úplnou fraškou. Volíme si toho, čo nás bude po ďalšie roky okrádať. Musíme presadzovať ľudí, čo nás okrádať nebudú. Pretože inak budeme upadať do bahna, ktoré nás dusí stále viac a stále hlbšie. A toto musí byť našim programom. Táto zmena. A tá musí začať od každého jedného človeka. Každý jeden si musí znova uvedomiť, že na svete existuje dobro, že je normálne nekradnúť a hovoriť pravdu. A podľa týchto kritérií si aj vyberať svojich zástupcov. Žiadať skutočne kvalitu a nie zapáchajúci a nechutný brak zabalený do pozlátka sľubov. A ak sa nám podarí toto, ak vykopneme lož spoza vrch stola von a na čestné miesto posadíme pravdu, potom budú mať význam aj voľby. Lebo ľudia, ktorí veria v dobro, ktorí nerelativizujú pojmy a nazývajú veci pravými menami, takí ľudia si zvolia aj podobných zástupcov. Potom dôjde k skutočnej obrode, potom dôjde k skutočnej zmene.

Ak sa nepostaráme o toto, ak znova nezavládne prirodzený poriadok daný Bohom, sú všetky ďalšie kroky zbytočné. Z jalovej kravy nikto teľa nedostane a na neúrodnej pôde sa chlieb neurodí. A chorá spoločnosť si nikdy nezvolí tých, ktorí by ju mohli vyliečiť.

Roman RS

Neustále nám tvrdia – štát je zlý hospodár! Predajme nemocnice, predajme elektrárne, predajme teplárne. Už sme predali takmer všetko. V našom vlastnom štáte nám už nepatrí skoro nič! Načo je nám potom vláda? Ak je štát taký zlý hospodár, tak nech vznikne akciovka miesto vlády a dane budeme platiť jej! Som si istý, že pokiaľ by jej šéfoval schopný a morálny manažér, ktorému by záležalo na prospechu, tak sme zanedlho na úrovni Švajčiarska. Pretože milí politici, to nie je o neschopnom štáte, ale o neschopných ľuďoch čo má na čele. A toto by si mali uvedomiť všetci občania – voliči. Už sme sa napočúvali dosť sľubov, prišiel čas činov!

V konečnom dôsledku mi vychádzajú iba dve možnosti. Buď sú títo ľudia šialenci a treba ich zavrieť do ústavu alebo sú nekompetentní a skorumpovaní skrz naskrz a treba ich zavrieť do basy. Pardón. Ešte je tu aj tretia možnosť – že sú to šialení korupčníci. Ale aj pre takých miesto nájdeme…

Zdroj:
Dane pôjdu po voľbách hore

To všetci vieme. Ale treba si položiť otázku, či sme sa mi sami nestali obeťami tohto duchovného moru. Či sa toto zlo pevne neusídlilo príliš hlboko v nás. Chcem veriť, že nie. Lenže veriť nestačí. Preto musíme my v duchu odkazu našich predkov, ktorí neváhali položiť svoje životy za svoje presvedčenie a za svoju vlasť, znovu bojovať proti duchu všeobecnej skazy. Aby sme však dokázali v tomto boji zvíťaziť, musí každý z nás začať sám od seba. Každý musí najprv poraziť démonov vo svojom vnútri. Lebo len vtedy, keď to dokážeme môžeme sa postaviť zlu, ktoré nás obklopuje. Ak sa tak nestane, ak bude démon zla sídliť z nás, nepomôže nám nič. Nepomôžu nám kopy peňazí, nepomôžu nám všetky možné hmotné statky, nepomôže nám moc, ku ktorej by sme sa dostali. Nemožno predsa bojovať so zlom, keď nám ono nahlodáva dušu.

Preto si všetci skúste položiť otázku, či to, čo nás ničí, sa neusadilo ako žaba na prameni vo vašom vnútri. Či vás to nenahlodáva zvnútra ako hrozný jed. A po pravde si na túto otázku odpovedzte. Ak máte pochybnosť, ak neveríte vo vlastnú čistotu v tomto smere, musíte urobiť všetko preto, aby ste to zmenili. Lebo ak tak neučiníte, bude celý váš boj úplne zbytočný. Bude to len póza, len hra na čosi, čo v konečnom dôsledku k ničomu dobrému, k ničomu trvalému a hlavne správnemu nepovedie. Lebo skutočný nepriateľ každého človeka sídli v jeho vnútri. A ak dokáže toho protivníka poraziť, potom si hravo poradí so všetkým, čo ho ohrozuje navonok. Na to treba pamätať a v tomto duchu aj konať.

Roman RS