Hlas ľudu, hlas boží
Po celodennej práci som cestoval unavený domov. Kľudne som sedel v autobuse v sedačke, tzv. “štvorke”, keď si oproti mne prisadli dve ženy v strednom veku. Štebotali medzi sebou, kým odrazu jednu neupútal leták nalepený na okne autobusu. Šťuchla lakťom do priateľky a nenápadne bradou ukazuje a polohlasom hovorí “Fešák, že?”. Druhá pozorne študuje predmet záujmu priateľky a s prižmúrenými očami a lišiackym úsmevom prikyvuje – “Stál by za hriech…”. Keďže ma nejako nezaujímajú populárne idoly našej kultúry, vcelku som to ignoroval. Spozornel som až pri ďalšej vete. “Toho budem voliť. Vyzerá lepšie ako Šulík”.
V tej chvíli mi už bolo jasné, že nejde o žiadnu rýchlokvasenú hviezdu zo Superstar, ani o najnovší slovenský talent. So záujmom som si pozrel predmetný leták s obrázkom fešácky vyretušovaného a efektne pózujúceho kandidáta na miesto primátora mesta Košíc. V tej chvíli som si uvedomil, ako málo stačí na to, aby sa niekto dostal k moci. Nie je dôležité čo viete, čo ste dokázali, alebo ako ste sa správali. Dôležité je to, ako vyzeráte, akého máte štylistu, fotografa a koľko peňazí máte. Výsledok tohto myslenia môžeme vidieť všade naokolo. Preto sa k moci dostávajú nie tí, ktorí chcú niečo dobré urobiť, ale tí, čo dobre vyzerajú. Je jasné, že keď je takýto človek ešte aj striebroústy, má úspech istý. A to bez ohľadu na to, čo hovorí. Hlavne, že to je podané v správnej tónine melodickým hlasom. Hlavne veľa hovoriť a pritom nepovedať nič.
Demokracia musí ísť v jednej ruke s osobnou zodpovednosťou. Volenie ľudí len na základe toho, že dobre vyzerajú je cestou do pekiel. O tom sa môžeme denno denne presviedčať na vlastnej koži. Demokraciu si musí človek zaslúžiť aby si ju vedel aj vážiť a oceniť. Čím sme si zaslúžili my túto demokraciu? Čo sme takého urobili pre to, aby sme mohli požívať jej výhody? Každý nech sa pozrie do svojho svedomia a poctivo si na tieto otázky odpovie. Toto bude prvý krok k tomu, aby si demokraciu naozaj zaslúžil.
Erich Vinclav