Nárek Jerevanských zvonov
V ľudských dejinách sa viackrát vyskytli udalosti, ktoré smerovali k fyzickej likvidácii národa či inej vymedzenej skupiny ľudí. O niektorých sa popísalo množstvo papiera, natočilo množstvo filmov, ale niektoré akoby upadli do zabudnutia. Niektoré sa stali zdrojom zárobku pre isté skupiny ľudí a ich obete majú punc mučeníkov, iné sú stále potierané a bagatelizované a potomkovia preživších a obetí musia bojovať za svoju pravdu. Do kategórie tých druhých patria aj Arméni, ktorí sa počas Prvej svetovej vojny stali obeťami besnenia, ktoré v ničom nezaostáva za udalosťami z éry nacistického Nemecka.
Ako som už spomenul, masakry Arménov sa stali počas Prvej svetovej vojny, ale ich korene siahajú do prvej polovice 19.storočia. Po rusko-perzskej vojne v rokoch 1826-1828 pripadla totiž malá časť niekdajšieho arménskeho kráľovstva Rusku, ale väčšia časť zostala Osmanskej ríši. Počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877-1878 sa Arméni nádejali, že sa dočkajú slobody a zbavia sa osmanského jarma. No nestalo sa tak. Mierová konferencia v San Stefane prisúdila Rusku len Východné Arménsko a tak sa ruské vojská museli stiahnuť zo západoarménskych dŕžav. Turci sa naproti tomu zaviazali, že zaručia bezpečnosť Arménov z týchto oblastí.
No reči sa vravia a chlieb sa je. Britský priemer Disraeli v záujme zabezpečenia voľnej cesty do Indie uprednostnil britsko-turecké priateľstvo pred osudom Arménov. A tak sa stalo, že konečná verzia mierovej zmluvy záruky bezpečnosti pre nich už neobsahovala. A turecký sultán Abdul Hamid to patrične využil na pomstu “arménskym psom”, ktorí sympatizovali s kresťanským Ruskom. Podľa osvedčenej metódy štvania národností proti sebe, bolo do arménskych oblastí presídlených asi stotisíc Kurdov a pogromy na Arménov sa mohli začať.
Nebolo ťažké poštvať nomádov proti údajne blahobytným roľníkom. A pritom to bol len začiatok. Plánované bolo vyvraždenie asi 1,5 milióna Arménov. Arménske oblasti boli izolované, aby o vraždení neprenikla ani správa. Bolo zakázané cestovať, bola zavedená cenzúra korešpondencie. A potom bol v mešitách vyhlásený džihád – svätá vojna proti Arménom, ktorí sa údajne mali snažiť o záhubu Turecka a islamu. V septembri roku 1895 sa rozpútalo hotové peklo. Celú východnú Anatóliu zaplavili ozbrojené bandy a vyčíňali napriek medzinárodným protestom až do roku 1896. za obeť im padlo asi 100 000 Arménov, ďalších približne 50 000 umrelo následkom zimy a hladu v 2 500 vypálených dedinách. Asi stotisíc sa ich pokúsilo ujsť na územie Ruska, ale len malej časti sa to aj podarilo.
V roku 1908 následkom zmeny ústavy svitla Arménom nádej na pokojnejší život, pretože nová ústava zaručovala rovnosť národností, ale už nasledujúci rok vypukla kontrarevolúcia a vraždenie pokračovalo. Po jej potlačení síce masakry prestali, ale neskôr tesne pred vypuknutím Prvej svetovej vojny sa likvidácia Arménov znova dostala medzi priority. Vtedy však už išlo o plány na vyhubenie celého národa. V októbri roku 1914, keď Turecko vstúpilo do vojny bol vytvorený tzv. Výkonný výbor troch, ktorý mal len jedinú úlohu – organizačne pripraviť likvidáciu arménskeho obyvateľstva. Od tej chvíle sa začala masívna protiarménska propaganda, ktorá tvrdila, že Arméni nechcú bojovať za Turecko a spolupracujú s nepriateľom. A to aj napriek tomu, že mnohí Arméni dobrovoľne vstúpili do tureckej armády a hrdinsky v jej radoch bojovali. Vo februári roku 1915 boli všetci Arméni slúžiaci v tureckej armáde na príkaz ministra obrany Ismaila Enver zlikvidovaní. Týkalo sa to asi 60 000 mužov vo veku od 18 do 45 rokov. Príkaz bol vykonaný s neobyčajnou brutalitou. A to najhoršie malo len prísť. Tak napríklad turecký minister kultúry Nazim bej sa nechal počuť
“Ak sa aj v budúcnosti uspokojíme len s miestnymi represáliami, ak čistka nenadobudne všeobecnú a konečnú formu, spôsobí nám to veľké škody. Pre túto príčinu je nevyhnutné vyhubiť celý arménsky národ, aby ani jediný predstaviteľ tohto národa nezostal v našej zemi, aby dokonca aj názov Arménia zmizol naveky. To že sme práve vo vojnovom stave, nám dáva vhodnú príležitosť.”
A v roku 1918 objavený telegram podpísaný tureckým ministrom vnútra Mehmetom Talaatom, ktorý takisto pochádza z roku 1915 hovorí rovnakou rečou:
“Práve bolo oznámené, že na základe uznesenia Výboru rozhodla vláda o úplnej likvidácii všetkých Arménov žijúcich v Turecku. Kto by sa zdráhal splniť tento rozkaz, nemôže byť považovaný za osobu vernú vláde. Bez ohľadu na to, či pôjde o ženy, deti či invalidov a nech sa metódy likvidácie zdajú akékoľvek kruté, je nutné skoncovať s ich existenciou bez akéhokoľvek súcitu či výčitiek svedomia.”
A tak sa genocída mohla začať. A ona sa skutočne aj začala 24.apríla 1915. V tento a nasledujúce dni boli v Istanbule zatknutí najvýznamnejší predstavitelia tureckých Arménov – asi 800 osôb. Počas ich deportácie do Anatólie bola časť z nich povraždená cestou, časť v cieli. Na zakrytie kriku umierajúcich vyhrávala vojenská dychovka. Masové deportácie a masakry Arménov sa začali na prelome mája a júna toho istého roku. Zámienkou bolo presídľovanie do bezpečnejších oblastí, v skutočnosti do koncentračných táborov v mezopotámskych a sýrskych púšťach. Turecká vláda pritom počítala s tým, že obyvateľstvo sfanatizované predchádzajúcou protiarménskou propagandou transporty vyhnancov preriedi.
Tak sa aj stalo. Ďalšie tisíce umreli cestou následkom smädu, hladu, zimy a chorôb. No ani tí, ktorí cestu prežili neunikli svojmu osudu. Tisíce z nich boli zmasakrované v púšti, ďalších utopili v riekach Eufrat a Tigris, iní boli zaživa upálení v prírodných kotlinách, v ktorých sa prirodzene zbierala ropa. Len v oblasti Sadiye takto skončilo v plameňoch 40 000 Arménov. Celkovo ich len rokoch 1915 – 1916 podľa údajov nemeckého veľvyslanectva zahynulo okolo 1,5 milióna. Vraždenie však pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch, takže počet obetí presiahol 2 milióny. Podrobnosti o masakrách sú známe nielen od Arménov, ktorým sa podarilo zachrániť, ako obrancom Musa dagu, ktorých príbeh spracoval rakúsky spisovateľ Franz Werfel a ktorých zachránila francúzska loď Jana z Arku, ale aj od zahraničných diplomatických, cirkevných a iných osobností, ktoré sa v tom čase zdržiavali v Turecku.
Mnohí z nich o udalostiach, ktorých boli svedkami nielen písali, ale zaznamenali ich aj na fotografie alebo film. Na príkaz Ahmeda Džemala, ministra námorných síl a Vojenského správcu Sýrie sa Turci pokúsili tieto materiály zničiť. Niet sa čomu diviť. Jedna americká misionárka napríklad na vlastné oči videla, ako tureckí vojaci hnali cez púšť celkom 680 nahých arménskych žien a dievčat bez vody a potravy. V Trabzone zasa americký konzul a grécky metropolita ukrývali 450 mladých Arménok. Po ich objavení tureckou políciou boli všetky znásilnené a pod hrozbou smrti prinútené prestúpiť na islam. V tom istom meste bolo v len júli 1915 utopených 6 000 Arménov v rieke Dejirmen a ďalších asi 8 až 10 000 bolo na lodiach odvezených na šíre more a hodených do vody. O týchto hrôzach vydal knihu nemecký protestantský kňaz Johannes Lepsius pod názvom Arménia a Európa a publikoval aj viacero článkov ako Vyhubenie celého národa, Smrť arménskeho národa a podobne.
Masakry neobišli ani ruskú Arméniu. Turecké vojská využili porevolučný chaos v Rusku a v roku 1918 vraždili Arménov po tisíckach aj v nej. Postupne vytlačili Arménov z karskej, ardahanskej a batumskej oblasti a vynútili si, aby Arménsko prijalo podmienky brestlitovského mieru. V máji toho istého roku prekročili turecké oddiely rieku Araks, za jedinú noc vyvraždili obyvateľov Alexandropolu a postupovali ďalej. Arménsky národ krvácajúci, bez nádeje na pomoc a bez priateľov, bol v ohrození života. Jeho záhuba sa zdala tak blízka, že Vehib paša poslal Vysokej porte zo Sardarapatu telegram, v ktorom oznamoval, že čoskoro s konečnou platnosťou vymaže z mapy sveta krajinu zvanú Arménia.
A vtedy sa stalo čosi neuveriteľné, stal sa zázrak. Celý deň a celú noc vyzváňali zvony v celej araratskej doline. Nevolali však ľudí k modlitbe, volali do boja. A ľudia poslúchli. Zo všetkých kútov krajiny prichádzali sedliaci, robotníci, učitelia a kňazi. Muži, ženy, starci a deti. Ozbrojení puškami, kosami, lopatami, vidlami, nožmi, kameňmi. A poniektorí aj s holými rukami. Tak sa vrhli na tureckú armádu a v zúfalom a odhodlanom boji ju v bitke, ktorá trvala od 22. do 27. mája roku 1918 ju na hlavu porazili. Tým zachránili pre svoje deti a siroty Jerevan a kúsok rodnej zeme. Tým sa to však neskončilo. Arménov čakali ďalšie skúšky pod bičom boľševického režimu. To je však už iný príbeh.
Ak sa niekomu zdá, že to bolo síce kruté, ale vzdialené, nie je to celkom tak. V genocíde Arménov sa totiž nepoužívali len zverské a staroveké metódy zabíjania. Omyl. Boli použité aj moderné metódy likvidácie. Deportovaných často prevážali v dobytčích vagónoch, boli vybudované koncentračné tábory, na Arménoch uskutočňovali tureckí lekári medicínske pokusy, naočkovali im krv nakazenú týfom a tak podobne. A v už spomínanom Trabzone usmrtili arménske deti plynom v miestnosti, ktorá pripomínala kúpele. Nepripomína vám to niečo?
Samozrejme, že takéto hrozné udalosti museli mať aj svoju dohru. Aj ju mali. Kto však dúfa v nejakú formu pripomínajúcu norimberský proces je na omyle. Angličania síce zadržali asi 150 tureckých vojnových zločincov a internovali ich na Malte, ale všetci boli prepustení. Verejná mienka si síce vynútila proces s vodcami Mladoturkov, ktorí boli za masakry zodpovední, ale aj keď sa dokázalo, že sa nejednalo o živelné akcie, ale o vopred naplánovanú operáciu bolo obvinených len 21 zodpovedných a len štyria boli odsúdení na trest smrti. Aj to v neprítomnosti. O spravodlivosť sa museli postarať účastníci operácie Nemezis.
Tu by sa mal príbeh skončiť, ale stále nekončí. Arméni si totiž prežili to, čo si prežili židia za éry nacizmu. Bolo by teda logické, že by sa obidve tieto udalosti mali rovnako vnímať. Mali, ale nevnímajú. Kým za spochybnenie nie samotnej udalosti, ale počtu obetí hrozia v prípade židov tresty väzenia, genocídu Arménov spochybňuje kde kto. Kým nemecký politik, ktorý by sa len slovíčkom snažil zľahčovať utrpenie židov, by si okamžite podpísal koniec kariéry, v Turecku sú masakry Arménov spochybňované a bagatelizované. A nakoniec samotní židia tomu dali korunu, keď odmietli priznať, že sa Arméni, podobne ako oni, stali obeťami genocídy. Namiesto toho vymysleli krkolomný pojem „arménska verzia dejín masakry“. Je to preto, lebo sa cítia byť niečo viac ako Arméni, alebo preto, že by sa mohlo ukázať, že ich utrpenie, ktorým sa tak často a radi oháňajú a z ktorého aj dnes ryžujú, nebolo v dejinách 20.storočia ničím výnimočným? Na túto otázku si musí odpovedať každý sám.
Roman RS