Obete
Keď píšem tieto riadky, je 14.septembra a práve dozneli zhromaždenia, ktoré sa konali na počesť obetí z 11.septembra 2001. Boli toho plné média a televízie ponúkli aj niekoľko filmov, ktoré boli inšpirované touto tragédiou. Ale aj keď je to nesporne veľká tragédia, nedá mi, aby som sa nezaoberal inou, rovnako tragickou udalosťou, ktorá bohužiaľ ostala takmer bez povšimnutia. Ide mi o udalosti, ktoré sa odohrali rok po už spomínanej tragédii v kaukazskom Beslane, kde pri teroristickom útoku zahynuli stovky ľudí, hlavne detí. O nich však svet médií nejako mlčí, o ich tragédii sa netočia filmy a ak sa aj spomenie, tak len kvôli údajnému nevydarenému zásahu ruských bezpečnostných síl.
A to je to, čo ma veľmi mrzí. Pretože či sú to obete z New Yorku alebo Beslanu zaslúžia si rovnakú úctu a pozornosť. Pretože obete sú obete a nikto predsa nemôže tvrdiť a dúfam, že ani netvrdí, že deti z Beslanu sú menej ako ľudia z WTC. Preto ak si v septembri pripomíname obete teroristických útokov a je úplne jedno, kto za nimi vlastne stojí, nemali by sme zabúdať ani na deti z Beslanu, z divadla na Dubrovke či na iné obete teroristických útokov, nech ich už spáchal hocikto. A to sa týka aj obetí agresie NATO voči Juhoslávii. Na tieto obete však svet spomína len nerád, pretože vo väčšine týchto prípadov má maslo na hlave.
Preto by som poprosil každého, aby si každý rok pri spomienke na obete z 11.septembra spomenul tichou modlitbou aj na tie z Beslanu a iných miest, kde sa spustila vlna násilia a postihla nevinných. A nakoniec mám odkaz pre tých, ktorí hlavne z beslanského masakru obviňujú ruské ozbrojené sily. Ruskí vojaci boli v tomto prípade len otrokmi okolnosti a v rámci svojich možností urobili všetko, čo sa dalo. Mnohí z nich nakoniec pri akcii zahynuli. Ak teda možno niekoho viniť, tak len tých, ktorí si neváhali vybrať za rukojemníkov nevinné deti a neváhali po nich ani strieľať.
Roman RS