Príbeh vojaka
V dejinách ľudstva sa vyskytlo viacero prípadov, kedy ľudský duch a vôľa človeka zvíťazila nad nepriazňou osudu. Kedy jedinec hnaný silou vôle dokázal to, čo sa zdalo byť nemožné. Mená ľudí, ktorí sa takýmto spôsobom preslávili sú naveky vpísané zlatými písmenami. Bohužiaľ sa vyskytli prípady, kedy boli pozoruhodné a mimoriadne výkony z dôvodu politickej situácie upadli do zabudnutia. Nebolo to inak ani v prípade, ktorý sa chystám opísať.
V rokoch Druhej svetovej vojny, presnejšie v období východného ťaženia, postupovali na východ aj slovenské jednotky. V roku 1942 sa spoločne s nemeckými oddielmi a jednotkami ich spojencov pohla smerom na juh aj slovenská Rýchla divízia. Plán vrchného vedenia predpokladal, že sa spojené vojská prebijú cez Kaukaz a dosiahnu zakaukazské ropné polia. Dňa 1.júla 1942 prišiel s batériou protilietadlových diel stk. Rudolf Kiaba. Bol príslušníkom 8.batérie delostreleckého protilietadlového pluku. S touto sa dostal až na Kaukaz, kde 30.októbra 1942 padol do sovietskeho zajatia. Napriek všeobecnej mienke o vzdávajúcich sa a na sovietsku stranu prebiehajúcich vojakoch sa však so svojou situáciou nebol ochotný zmieriť a bol odhodlaný zo zajatia ujsť. Ale príležitosť sa mu bezprostredne po zajatí nenaskytla a po čase bol odtransportovaný do zajateckého tábora asi 70 km východne od Moskvy.
Jeho odhodlanie ani tento fakt nedokázal zlomiť. 10.marca 1943 sa mu podarilo uniknúť. Vlakom sa na čierno dostal do Moskvy a potom rovnakým spôsobom pokračoval smerom na juh. Docestoval až na úroveň Stalingradu a ocitol sa 30 km východne od tohto vtedy už Červenou armádou plne kontrolovaného mesta. Peším pochodom sa dostal k Volge a južne od Stalingradu sa mu ju podarilo prekonať. Treba povedať, že je šírka v týchto miestach viac ako jeden a pol kilometra. Po prekonaní rieky pokračoval Rudolf Kiaba ďalej na západ. Počas úteku sa zbavil slovenskej uniformy a obliekol si sovietsku uniformu, ktorú získal z padlých vojakov. Takto sa mu podarilo nepozorovane dostať cez línie Červenej armády a dosiahnuť nemecké línie.
Treba pripomenúť, že nemecké línie boli kvôli ofenzívam Červenej armády na konci roku 1942 a na začiatku roku 1943 zatlačené ďaleko na západ od Volgy. Vojakovi Kiabovi trvalo sa ich podarilo dosiahnuť v noci 16.marca 1943, teda po šiestich dňoch strávených na úteku. Jeho anabáza sa však týmto neskončila. Keďže bol oblečený v sovietskej uniforme a pochopiteľne nemal žiadne doklady, bol nemeckými vojakmi považovaný za vojaka Červenej armády a zajatý. Hlásil sa im síce ako slovenský vojak, ale keďže mu nerozumeli, bol ako zajatec presunutý do tyla.
Postupne sa takto dostal až do východného Poľska, kde bol vypočúvaný vyšetrovacou komisiou, ktorej znova tvrdil, že je slovenský vojak a že ušiel zo sovietskeho zajatia. Napriek tomu bol odtransportovaný do Nemecka na nútené práce, kde bol pridelený kováčskemu majstrovi Fritzovi Schwartzovi. Naďalej sa však pochopiteľne usiloval o návrat domov. Preto napísal list svojmu veliteľovi majorovi Šmardovi, v ktorom mu vysvetlil svoje položenie. Odpovede sa však nedočkal. Čulo si dopisoval aj so svojou rodinou. Stále sa odvolával nato, že nie je dezertér, ale že zo sovietskeho zajatia unikol sám. Pre tieto tvrdenia sa jeho prípadom začalo zaoberať Gestapo. Po vyšetrovaní mu uverilo a informovalo o ňom slovenskú stranu.
A tak sa vojak Rudolf Kiaba po všetkých svojich dobrodružstvách vrátil do vlasti. Jeho prípad je dôkazom vytrvalosti a veľkej šikovnosti slovenského vojaka a zároveň najnapínavejším a najdobrodružnejším únikom Slováka zo sovietskeho zajatia. Tento a mnohé ďalšie prípady keď sa slovenskí vojaci dokázali dostať zo zajatia Červenej armády jasne dokazujú, že slovenskí vojaci na východnom fronte neboli len nespoľahliví a po úteku k sovietom túžiaci jedinci. Boli to schopní a vytrvalí bojovníci, ktorí si vyslúžili obdiv nemeckej generality a v plnej miere obstáli počas svojho nasadenia na východnom fronte. Nepriaznivý obraz o nich vytvárala a šírila komunistická propaganda a historiografia a v tomto trende sa pokračovalo aj po roku 1989 a okrem pár výnimiek vlastne pokračuje do dnes. Opak bol však pravdou a príbeh vojaka Rudolfa Kiabu to úplne jasne dokazuje.
Roman RS