Po revolúcii v roku 1917 sa celé územie, ktoré mali pod kontrolou boľševici stalo jednou veľkou pokusnou zónou a obyvateľstvo obeťou rozsiahleho experimentu sociálneho inžinierstva. Dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Výroba poklesla, krajinou zmietali nepokoje, ktoré čoskoro vyústili do občianskej vojny.
Boľševická vláda, aby upevnila svoju moc a zlepšila zásobovanie miest, siahla po konfiškácii zásob potravín roľníkom. Tieto praktiky uskutočňované pomocou teroru viedli doslova k vymetaniu sýpok a následnému hladomoru. Nakoľko boľševici ešte nemali moc pevne v rukách, na mnohých miestach vypukli vzbury. Dôsledkom toho boľševická vláda ukončila konfiškácie potravín a zaviedla politiku NEP, ktorá problémy ukončila. Lenže malo ísť len o prechodné obdobie. Len čo sa boľševikom podarilo stabilizovať situáciu a upevniť svoju moc s experimentmi pokračovali.
Read more…
Nedávno som napísal článok o tom, že odstraňovanie sôch vytvára dojem ako by sme my Slováci nemali dejiny. Vyslovil som v ňom myšlienku, že by sa sochy odstraňovať nemali, keďže osobnosti, ktoré boli ich živou predlohou robili veľké veci. Niekedy hrozné, ale veľké. Táto myšlienka sa teraz vracia ako bumerang v podobe sporu o sochu Masaryka v Bratislave. Zaslúži si táto osobnosť mať sochu v našom hlavnom meste alebo nie?
Táto otázka má dve dimenzie. Prvá jednoznačne hovorí, že áno. Bol predsa prezidentom ČSR, v ktorej žil aj náš národ. Ovplyvnil teda aj jeho osudy. O tom niet pochýb. Druhá však nie je až tak jednoznačná. Ide predovšetkým o to, ako ich ovplyvnil. Nebolo to totiž vždy len v dobrom. Jeho pôsobenie má aj svoje tienisté stránky. Tatíček Masaryk sa k Slovákom často choval horšie ako otčim. A preto je postavenie jeho sochy v našom hlavnom meste práve teraz minimálne sporné.
Read more…
V ľudských dejinách sa viackrát vyskytli udalosti, ktoré smerovali k fyzickej likvidácii národa či inej vymedzenej skupiny ľudí. O niektorých sa popísalo množstvo papiera, natočilo množstvo filmov, ale niektoré akoby upadli do zabudnutia. Niektoré sa stali zdrojom zárobku pre isté skupiny ľudí a ich obete majú punc mučeníkov, iné sú stále potierané a bagatelizované a potomkovia preživších a obetí musia bojovať za svoju pravdu. Do kategórie tých druhých patria aj Arméni, ktorí sa počas Prvej svetovej vojny stali obeťami besnenia, ktoré v ničom nezaostáva za udalosťami z éry nacistického Nemecka.
Ako som už spomenul, masakry Arménov sa stali počas Prvej svetovej vojny, ale ich korene siahajú do prvej polovice 19.storočia. Po rusko-perzskej vojne v rokoch 1826-1828 pripadla totiž malá časť niekdajšieho arménskeho kráľovstva Rusku, ale väčšia časť zostala Osmanskej ríši. Počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877-1878 sa Arméni nádejali, že sa dočkajú slobody a zbavia sa osmanského jarma. No nestalo sa tak. Mierová konferencia v San Stefane prisúdila Rusku len Východné Arménsko a tak sa ruské vojská museli stiahnuť zo západoarménskych dŕžav. Turci sa naproti tomu zaviazali, že zaručia bezpečnosť Arménov z týchto oblastí.
Read more…
V celej plejáde dní, ktoré si z rôznych dôvodov pripomíname ako dni, kedy sa stalo niečo významné v dejinách nášho národa, mi akosi chýba jeden, ktorý by som nazval dňom národnej jednoty. Je to 16. október. Tento deň je v dejinách Slovákov významný ako deň, kedy boli prekonané na prvý pohľad nezmieriteľné rozpory. Pre dobro národa sa zabudlo na konfesionálne rozpory. A práve tým je tento deň významný, pretože v našich dejinách bolo vždy viac toho, čo nás rozdeľovalo, než toho, čo nás spájalo.
Read more…
September 19th, 2010
admin
Veľkomoravská ríša, Rakúsko-Uhorsko, Československo, Slovenský štát, Slovenská republika… Rôzne názvy, rôzne štátne zriadenia a samozrejme rôzna forma vlády. Preskákali sme už všetko – od konštitučnej dualistickej monarchie, cez režim komunistický, až sme sa napokon prepracovali k demokracii.
Demokracia je definovaná ako forma vlády, kde sa ľud podieľa na riadení a správe krajiny. Medzi jej základné znaky okrem iného patrí transparentnosť, zaistenie sociálnych podmienok pre dôstojný život všetkých, právny štát, ako aj účinná a verejná diskusia, ktorej súčasťou by mali byť slobodné a nezávislé médiá.
Read more…
História je vedou založenou na faktoch. V praxi to znamená, že historik má zdokumentovať udalosti, ktoré sa stali bez ohľadu na svoj osobný názor. To je však skôr výnimka, aj historik je predsa len človek a do svojho výkladu dejín vnáša svoje osobné náhľady na svet okolo nás, na spoločenské a politické dianie. Vkladá do nich teda kus seba samého. Až potiaľto by to bolo v poriadku, chybou je však to, keď sa politik zaoberá najnovšími dejinami, ktoré si ešte mnohí pamätajú a nevie sa odosobniť a ešte väčšou chybou je ak sa dáva priestor len niektorým z nich s vyhraneným názorom. A presne toto sa deje na Slovensku.
Read more…
V dnešnej dobe je údajne na Slovensku demokracia. Každý môže “slobodne” povedať svoj názor – pokiaľ ale vyhovuje vládnucej vrstve. Ako vzor demokracie sa nám predkladá predvojnová ČSR. Tak sa pozrime bližšie, ako to vtedy vyzeralo na Slovensku s demokraciou.
Je známe, že na Slovensku boli za úradníkov menovaní najmä Česi. A to bez ohľadu na to, či mali na danú funkciu schopnosti alebo nie. Ak boli na funkciu kandidáti viacerí, t.j. ako Česi tak aj Slováci, prednosť dostal obvykle Čech a to bez ohľadu na vzdelanie. Taktiež vojsko a policajné zložky sa skladali najmä z Čechov – legionárov. Títo nenávideli kresťanstvo a zhrubnutí vojnou neváhali s ničením kresťanských symbolov kde prišli. Z kostolov strhávali kríže, pažbami pušiek rozbíjali sochy, odbíjali hlavy Kristovi na kríži, aj inak znesväcovali kostoly. Toto bolo mlčky tolerované českou vládou a parlamentom.
Read more…