Slovenská politika je centrom úplných šialencov. Takmer všetky politické strany otvorene hovoria o zvyšovaní daní po voľbách. Dôvodom je vraj to, že tieto dodatočné príjmy budú potrebné pre ozdravenie verejných financií. Títo ľudia sa už snáď načisto zbláznili. Každý normálny človek si pod pojmom “ozdravenie verejných financiíí” predstaví hľadanie rezerv vo verejnom sektore a šetrenie. A z toho vyplýva, že sa na verejné financie minie menej. Nie však na Slovensku. Na to aby sme ušetrili, potrebujeme najprv ešte viac finacií!
Read more…
Pomaly sa blíži 19. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky – jedinej pozitívnej udalosti pre Slovákov za posledných 66 rokov. Prvým krokom k samostatnosti bola tzv. “zamatová revolúcia”, ktorá vlastne revolúciou nikdy nebola. Táto fraška organizovaná a pevne smerovaná rôznymi záujmovými skupinkami sa nazývala revolúciou iba pre prosté masy obyčajného ľudu. V skutočnosti išlo iba o korytá a o moc. Ak by totiž prišla skutočná revolúcia, mnohí z tých, čo sú dnes pri moci by vtedy hompáľala nohami pol metra nad zemou. Je zvrhlosťou nazvať revolúciou udalosti, pri ktorých mali hlavné slovo salónni ľavičiari a komunisti z tzv. Charty 77. Tento puč slúžil len na to, aby sa dostala k moci ľudia rovnakého zmýšľania ako vtedajšia vláda. Celý rozdiel bol v tom, že títo novopečení “demokrati” boli odstavení od korýt a priam zúfalo po nich bažili.
Read more…
V slovenskom parlamente sa už stalo zaužívaným zvykom, že ak niektorá politická strana dá akýkoľvek dobrý návrh, politická opozícia ho bez mihnutia oka zmetie zo stola. Bez ohľadu na jeho kvality, bez ohľadu na jeho prospešnosť pre Slovensko. Čím je dokonca návrh prospešnejší, tým je tvrdšia opozícia voči nemu. Hľadajú sa všetky možné aj nemožné argumenty, len aby bol takýto návrh zmietnutý zo stola a navrhovateľ zosmiešnený. Nehľadá sa spôsob ako ho prijať, ale dôvod prečo ho zamietnuť. A je úplne jedno, či sa s ním politická opozícia stotožňuje, alebo jej ide návrh proti ideologickej línii. Náš parlament si už totiž definitívne zamenil pojem slova politika za politikárčenie.
Read more…
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky pod vedením Mikuláša Dzurindu chystá zaujímavý krok. V rámci čo najlepšej propagácie Slovenska chystá rušenie Slovenských inštitútov v niektorých západných krajinách. K rozhodnutiu má dôjsť už tento týždeň. Pokiaľ sa rozhodne, že Slovenské inštitúty v Paríži, Berlíne, Ríme a Viedni budú zrušené, tak slovenská diplomacia klesne na úplné dno morálnej žumpy v ktorej sa už dlhodobo topí.
Dôvody týchto zmien sú nejasné. O tom, či boli konzultované s ministerstvom kultúry sa môžeme iba dohadovať, keďže sa MZV k tomuto odmieta vyjadriť. Je smutné, že sa o niečom takom vôbec uvažuje. Čo sa ale dá očakávať od ministerstva riadeného človekom, ktorý schválil prelety bombardérov cez zvrchované slovenské územie pri agresii voči Srbsku, ktorý tíško akceptoval pyramídové hry ožobračujúce slovenských občanov, ktorý teraz lobuje za zisky zahraničných bánk podvodom zvaným Euroval.
Read more…
Neminie snáď dňa, aby sme v slovenských masmédiách nenašli kombináciu výrazov naznačujúcich, že byť národovcom a vlastencom je vlastne niečo zlé, nemorálne ak nie dokonca odporné ba hanebné. Neustále sú nám pripomínané činy a skutky, ktoré sa pripisujú údajným národovcom a ktoré sú považované za nemorálne a trestuhodné. Valí sa na nás záplava správ o prešľapoch SNS, o útokoch kotlebovcov na homosexuálov, cigánov a vlastne všetkých slušných ľudí, neustále nám je pripomínaný holokaust. A to všetko je pripisované národovcom. Človek si až uľahčne vydýchne, že taký Ľudovít Štúr nežil o 100 rokov neskôr, pretože by istotne bol označený za fašistu, nacistu, antisemitu a nepriateľa pokroku.
Read more…
Na Slovensku máme údajne demokraciu. Zdôrazňujem slovo údajne. Defínicia demokracie je totiž príliš všeobecná a dá sa až príliš ľahko ohýbať podľa potreby. Moja definícia ideálneho zriadenia je jednoduchá: Rovnaké práva pre všetkých, rovnaké povinnosti pre všetkých, rovnaká spravodlivosť pre všetkých. Dokonca si myslím, že táto definícia spĺňa aj tie najprísnejšie “demokratické” meradlá.
Read more…
Cesta politika k povýšeniu
Štát a vláda urobí pre občana niečo len vtedy, ak ich občan chytí pod krk a nepustí, dokiaľ nedosiahne čo chce. Sama od seba vláda pre občana neurobí nič. A ak aj áno, obvykle je to len nečakaný postranný efekt pri sledovaní vlastných záujmov. Prečo teda odrazu taká veľkodušnosť, keď sa vláda rozhodla rozdávať základné potraviny? Poďme sa teda pozrieť na to, čo mohlo vládu k tomuto kroku viesť. Podotýkam, že sú to číre špekulácie, nepodložené žiadnymi faktami. Ktorá z nasledovných možností sa najviac blíži pravde sa časom iste ukáže.
Read more…
Na konci minulého roku sa konali voľby do organov samosprávy. Prebehli ako prebehli, dopadli ako dopadli. O tom teraz hovoriť nebudem. Ich výsledok ale minimálne v jednom prípade odhalil v plnej kráse slabiny našej demokracie. Reč je o známom prípade novozvoleného starostu z Richnavy, ktorý mal pri skladaní sľubu jasné problémy.
Read more…
November 17th, 2010
admin
Je predvečer 21.výročia tzv. Nežnej revolúcie, ktorou sa v našej vlasti skončila éra komunizmu a nastúpili sme cestu demokracie. Tak znie oficiálna verzia výkladu udalostí z roku 1989. Avšak každý človek, ktorý nemá na očiach klapky vie, že to celé nebolo celkom tak. Na to človek nemusí byť génius, stačí, keď chodí s otvorenými očami. Veď tak mnoho sa toho nezmenilo. Zväzácke košele, červené šatky, odznaky s hviezdou, kosákom a kladivom nahradili na mieru šité obleky, zlaté hodinky a vrchnosť, ktorá je neraz tá istá, sa namiesto v tatraplánoch vozí v luxusných limuzínach.
Read more…
V 50-tych rokoch minulého storočia boli bežným javom tzv. “verejné procesy”. Obvykle sa jednalo o procesy politické. Ich cieľom bolo ukázať ostražitosť voči nepriateľom socialistického zriadenia a súčasne výchovne vplývať na obyvateľstvo. Vyznačovali sa širokým prezentovaním verejnosti najmä za použitia masmédií. V tej dobe najmä rozhlasu, tlače a filmových týždenníkov. Výsledkom týchto procesov boli exemplárne tresty. Trest smrti nebol ničím nezvyčajným. Takto boli odsúdení na trest smrti napríklad Púčik, Tunega, Tesár, Žingor a mnohí ďalší. V českej verejnosti rezonuje najmä prípad Milady Horákovej, ktorá bola popravená ako jediná žena v rámci týchto procesov. Tieto procesy sú stále ako otvorené rany v histórii ČSSR. Neustále si ich pripomíname ako príklad totality, štátneho teroru a nespravodlivosti. V 60-tych rokoch tieto “verejné procesy” našťastie skončili a zdalo sa, že sa s nimi už definitívne nikdy nestretneme. Očividne to bol ale chybný predpoklad.
Read more…