Na konci minulého roku sa konali voľby do organov samosprávy. Prebehli ako prebehli, dopadli ako dopadli. O tom teraz hovoriť nebudem. Ich výsledok ale minimálne v jednom prípade odhalil v plnej kráse slabiny našej demokracie. Reč je o známom prípade novozvoleného starostu z Richnavy, ktorý mal pri skladaní sľubu jasné problémy.
Read more…
Je predvečer 21.výročia tzv. Nežnej revolúcie, ktorou sa v našej vlasti skončila éra komunizmu a nastúpili sme cestu demokracie. Tak znie oficiálna verzia výkladu udalostí z roku 1989. Avšak každý človek, ktorý nemá na očiach klapky vie, že to celé nebolo celkom tak. Na to človek nemusí byť génius, stačí, keď chodí s otvorenými očami. Veď tak mnoho sa toho nezmenilo. Zväzácke košele, červené šatky, odznaky s hviezdou, kosákom a kladivom nahradili na mieru šité obleky, zlaté hodinky a vrchnosť, ktorá je neraz tá istá, sa namiesto v tatraplánoch vozí v luxusných limuzínach.
Read more…
V 50-tych rokoch minulého storočia boli bežným javom tzv. “verejné procesy”. Obvykle sa jednalo o procesy politické. Ich cieľom bolo ukázať ostražitosť voči nepriateľom socialistického zriadenia a súčasne výchovne vplývať na obyvateľstvo. Vyznačovali sa širokým prezentovaním verejnosti najmä za použitia masmédií. V tej dobe najmä rozhlasu, tlače a filmových týždenníkov. Výsledkom týchto procesov boli exemplárne tresty. Trest smrti nebol ničím nezvyčajným. Takto boli odsúdení na trest smrti napríklad Púčik, Tunega, Tesár, Žingor a mnohí ďalší. V českej verejnosti rezonuje najmä prípad Milady Horákovej, ktorá bola popravená ako jediná žena v rámci týchto procesov. Tieto procesy sú stále ako otvorené rany v histórii ČSSR. Neustále si ich pripomíname ako príklad totality, štátneho teroru a nespravodlivosti. V 60-tych rokoch tieto “verejné procesy” našťastie skončili a zdalo sa, že sa s nimi už definitívne nikdy nestretneme. Očividne to bol ale chybný predpoklad.
Read more…
Pred istým časom som písal článok, o nevýhodách politického systému liberálnej demokracie. Teraz by som sa rád venoval otázke, či je možná zmena tohto systému a ako na to. Na prvú časť otázky je odpoveď jednoznačná. Samozrejme, že zmena možná je. Nič na tomto svete predsa netrvá večne, politické a spoločenské systémy nevynímajúc. Jednoducho sa prežijú a ich nevýhody prevýšia ich výhody. Na druhú časť otázky už nie je odpoveď až taká ľahká.
Read more…
Ako to je na Slovensku s extrémizmom? Je možné, aby bola organizácia extrémistická? Prípadne čo je potrebné k tomu, aby takéto označenie získala? Sú národovci extrémistami? Je vôbec na Slovensku extrémizmus? Toto sú otázky, na ktoré si je potrebné odpovedať, pokiaľ čítame dennú tlač, alebo sledujeme televíziu. Dnes sa v médiách s pojmom extrémizmus narába veľmi laxne a raz môžu na to médiá doplatiť. Stačí, aby narazili na niekoho, kto si nenechá len tak brnkať po nose.
V prvom rade sa pozrime, ako definuje extrémizmus právny poriadok Slovenskej republiky. Môžeme ale hľadať ako chceme, takúto definíciu v právnom poriadku nenájdeme. Z toho vyplýva, že za extrémistu nemôže byť označený nikto. Ale pozor. Toto je jedna strana mince. Tá druhá zasa umožňuje za extrémistu označiť ľubovoľného človeka, ktorý z určitých dôvodov vybočuje z priemeru, resp. je nepohodlný moci. Toto sa môže časom meniť, je to iba vec perspektívy. Ten, kto je dnes označovaný za extrémistu môže byť o pár rokov (keď sa zmení politická situácia) označovaný za vzor a naopak – dnešný vzorný občan sa stane extrémistom. Neexistencia definície extrémizmu v právnom poriadku Slovenskej republiky zavádza závažný prvok neistoty, ktorý je nebezpečný pre všetkých občanov Slovenska. Záleží totiž iba od vyšetrovateľa alebo sudcu, ako si pojem “extrémizmus” vyloží. A že sú polícia a súdy na Slovensku úzko previazané s mocou politickou snáď ani netreba zdôrazňovať.
Read more…
Po celodennej práci som cestoval unavený domov. Kľudne som sedel v autobuse v sedačke, tzv. “štvorke”, keď si oproti mne prisadli dve ženy v strednom veku. Štebotali medzi sebou, kým odrazu jednu neupútal leták nalepený na okne autobusu. Šťuchla lakťom do priateľky a nenápadne bradou ukazuje a polohlasom hovorí “Fešák, že?”. Druhá pozorne študuje predmet záujmu priateľky a s prižmúrenými očami a lišiackym úsmevom prikyvuje – “Stál by za hriech…”. Keďže ma nejako nezaujímajú populárne idoly našej kultúry, vcelku som to ignoroval. Spozornel som až pri ďalšej vete. “Toho budem voliť. Vyzerá lepšie ako Šulík”.
Read more…
Systém, ktorý v súčasnosti funguje v našej a v iných tzv. demokratických krajinách sa opiera o princíp, že všetka moc vychádza od občana. V praxi to znamená, že občania tej či onej krajiny si sami volia svojich zástupcov slobodne a podľa svojej vôle. Teda ak sú voľby v hociktorej krajine slobodné a bez volebných podvodov, ich výsledky by mali byť sväté a nespochybniteľné. Bohužiaľ to však takto nefunguje.
Stále sa nájdu indivíduá, ktoré si dovolia slobodne vyjadrenú vôľu občanov tej či onej krajiny spochybniť a kritizovať, ba dokonca, v niektorých prípadoch, siahnu aj po sankciách. Je zaujímavé, že sú to práve tie sily, ktoré sa tvária ako strážne psy demokracie. Pod lampou však býva najväčšia tma a títo strážcovia demokracie v skutočnosti dbajú viac o to, aby sa vývoj uberal tým správnym smerom. Teda správnym podľa nich a pre nich. A ak sa občania slobodne rozhodnú v rozpore s ich vôľou a nastúpeným trendom, teda idú proti prúdu, hneď je oheň na streche.
Read more…
V sobotu 18.9.2010 prebehne na Slovensku ďalšie zo série zbytočných referend. Tentoraz organizovaného Sulíkom aj s podporou “modrej” koalície a ďalších vládnych, mimovládnych a občianskych organizácií. Sme svedkami neustáleho presviedčania, že referendum je dobrá vec. Že sa treba zúčastniť a ako treba hlasovať. Dovolím si teda vysloviť aj ja svoj názor na referendum. Ale nie na toto konkrétne referendum, ale na status samotného referenda. Veľa vecí je totiž pred nami o referende zamlčovaných. Alebo sa o nich aspoň verejne nehovorí.
V tomto konkrétnom referende otázky samotné nie sú zlé a na každú z nich mám jasnú odpoveď. Problém je ale so samotným inštitútom referenda. Skúsme sa na to pozrieť logicky. Sulík samotný prehlasuje, že výsledok referenda je pre politikov záväzný. Prehlásil to po stretnutí s predsedníčkou Ústavného súdu SR Ivettou Macejkovou.
Read more…
Neprešlo veľa času odvtedy, čo sa Francúzi a po nich aj Taliani rozhodli rázne riešiť problémy s nelegálnymi prisťahovalcami z Rumunska a Bulharska. Teda poväčšine s cigánmi z týchto krajín. Hneď sa na hlavy týchto krajín vzniesla vlna kritiky zo strany Európskeho parlamentu, menovite predstaviteľov ľavicových, teda socialistických strán, ktorí si aj teraz zobrali na pomoc holocaust.
Pritom každému súdnemu človeku musí byť jasné, že je to znova úsilie porovnávať neporovnateľné a nasilu vytvoriť neexistujúce paralely, ktoré majú útočiť na city. Pretože to, čo sa deje vo Francúzsku či Taliansku je celkom legitímny zásah proti osobám, ktoré porušujú zákon. A zásah proti osobám, ktoré tak činia je nielen právom, ale priam povinnosťou. Takže ak niekto bez ohľadu na farbu pleti porušuje zákony a nariadenia na pobyt cudzincov v tej či onej krajine, musí počítať s tým, že bude vyhostený. To je každému jasné. Každému okrem časti poslancov tzv. Európskeho parlamentu, ktorí sa priamo zastávajú osôb, ktoré porušujú zákony a kritizujú vlády, ktoré proti takýmto osobám v zmysle týchto zákonov zasahujú.
Read more…
Túto otázku si v poslednej dobe kladiem neustále. Pozerám sa okolo seba, neveriacky krútim hlavou a pýtam sa sám seba – čo sa to tu deje? Veď sa na to pozrime spolu.
Je to niečo viac ako týždeň, čo slušný občan nezvládol tlak na svoju osobu a spáchal niečo, čo médiá nazývajú “najväčším masakrom nevinných”. Tu chcem povedať, že naozaj nevinných obetí je mi skutočne ľúto. Čo sa ale stalo ďalej? Príbuzní vystrieľanej “problémovej” rodiny sa verejne vyhrážajú rodine p. Harmana smrťou! Táto rodina sa musí ukrývať v Maďarsku (aspoň podľa informácií médií) napriek tomu, že so samotným strelcom zrejme nejaký tesný vzťah neudržiavala a ani ho k streľbe nenavádzala. A teraz sa zamyslime – čo by sa stalo, ak by som sa ja vyhrážal iným ľuďom (nedajbože cigánom) smrťou? Okamžite by som bol poťahovaný štátnymi aj mimovládnymi organizáciami až by mi vypadali aj posledné vlasy. A čo sa stalo týmto “chudákom” za verejné vyhrážanie smrťou okrem toho, ze to (možno) zaznamenali? Ak hádate, že nič, hádate správne.
Read more…