Dobrí ľudia sú stále tu. Ďakujeme
Dnešná doba je typická krízou všetkých hodnôt, ktoré by mali byť pre akýkoľvek národ absolútne prioritné. Medzi tieto priority by nevyhnutne mala patriť starostlivosť o kultúrne pamiatky. Bohužiaľ skôr opak je pravdou. Kultúrne pamiatky majúce vzťah k našim národným dejinám chátrajú a peňazí na ich záchranu niet. Aspoň to tvrdia zodpovední. Denne o tom čítame v novinách a počúvame v televízii a rádiu. Výnimkou z toho neutešeného stavu nebola ani budova jedného z prvých slovenských gymnázií v Revúcej. Nedávno sa rozšírila správa, že sa nachádza v havarijnom stave. Vlhnú múry a peniaze na záchranu jednoducho nie sú. Preto ma veľmi potešila správa, že neznámy revúcky rodák zaplatil nové kúrenie a jeho namontovanie. Potešila, lebo sa konečne našiel ktosi, komu nie je ľahostajný osud najvýznamnejšej národnej a kultúrnej pamiatky v Revúcej a je ochotný niečo pre jej záchranu urobiť. Je to o to krajšie, že jednou z podmienok tohto šľachetného darcu bolo, aby ostal neznámy. Nesnaží sa teda ako toľko ľudí v dnešnej dobe vytĺkať z tohto svojho veľkého činu akýkoľvek kapitál. Preto sa pred ním v hlbokej úcte aspoň takto symbolicky skláňam a v mene všetkých, ktorým osud kultúrnych a národných pamiatok nie je ľahostajný mu z celého srdca ďakujem. Zároveň však dúfam, že príklad tohto šľachetného neznámeho bude mať nasledovníkov. Nasledovníkov z radov tých, čo im nie je ľahostajný osud pamätníkov našej národnej minulosti. Ľudí, ktorí dokážu, že vedia nielen pekne rečniť, ale aj činmi pomôcť, keď sa už štát na jeho strašnú hanbu správa tak ako sa správa.
Roman RS
(22.12.2011) Pred Slovenským veľvyslanectvom v Budapešti sa dnes opäť konajú protesty. Tentoraz je to pre údajné porušovanie základných ľudských práv občanov Slovenska maďarskej národnosti. Tento protest organizuje Fidelitas – mládežnícka organizácia Fideszu. Primárnym cieľom protestu je poukázať na zločinnú politiku Slovenska, ktoré si dovolilo odobrať slovenské občianstvo ľuďom, ktorí požiadali o občianstvo maďarské. Na programe protestu je aj vystúpenie našťastie už bývalého slovenského občana Lászlóa Gubíka z SMK.
Pomaly sa blíži 19. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky – jedinej pozitívnej udalosti pre Slovákov za posledných 66 rokov. Prvým krokom k samostatnosti bola tzv. “zamatová revolúcia”, ktorá vlastne revolúciou nikdy nebola. Táto fraška organizovaná a pevne smerovaná rôznymi záujmovými skupinkami sa nazývala revolúciou iba pre prosté masy obyčajného ľudu. V skutočnosti išlo iba o korytá a o moc. Ak by totiž prišla skutočná revolúcia, mnohí z tých, čo sú dnes pri moci by vtedy hompáľala nohami pol metra nad zemou. Je zvrhlosťou nazvať revolúciou udalosti, pri ktorých mali hlavné slovo salónni ľavičiari a komunisti z tzv. Charty 77. Tento puč slúžil len na to, aby sa dostala k moci ľudia rovnakého zmýšľania ako vtedajšia vláda. Celý rozdiel bol v tom, že títo novopečení “demokrati” boli odstavení od korýt a priam zúfalo po nich bažili.
Slovensko, voľakedy pre Slovákov krajina medu a mlieka. Dnes iba púšť, kde supy okolo mrciny nedočkavo čakajú, kedy si budú môcť odtrhnúť posledné kúsky mäsa. Tieto slová sa zdajú tvrdé, veď predsa nemôže byť tak zle, dajako bolo a dajako aj bude. Skutočnosť 
Lipovec je mesto na Ukrajine a leží neďaleko Vinice. Dnes jeho názov málokomu na Slovensku niečo hovorí, teda okrem historikov, čo študujú novodobé dejiny Slovenska a nadšencom, ktorí sa o túto časť našich dejín zaujímajú. V rokoch Druhej svetovej vojny to však bolo úplne inak. Vtedy sa názov tohto mesta skloňoval na Slovensku vo všetkých pádoch. A niet divu, veď neďaleko neho a priamo v ňom došlo k bojovému stretu slovenskej Rýchlej brigády so 44.horskou streleckou divíziou Červenej armády. Tento boj nemal, čo do intenzity obdobu počas celého obdobia, v ktorom sa slovenské jednotky zúčastňovali bojov na východnom fronte.
Začiatok minulého storočia nevyzeral z hľadiska Slovákov ako národa nijak ružovo. Maďarizácia naberala na obrátkach a každý prejav národného cítenia bol trestaný. Propagátori odnárodňovania už netrpezlivo čakali na zánik Slovákov ako národa. lenže v spoločnosti, tak ako vo fyzike platí zákon akcie a reakcie a tieto aktivity vyvolali odozvu na slovenskej scéne, ktorá sa maďarizátorským kruhom rozhodne nemohla páčiť. Slováci sa totiž aktivizovali po každej stránke. Z politickej pasivity vystúpila Slovenská národná strana a formovala sa Slovenská ľudová strana. A aj napriek machináciám a zastrašovaniu sa im darilo pretlačiť do uhorského snemu svojich kandidátov. Ani v hospodárskej oblasti Slováci nelenili a drobnou prácou medzi ľudom pripravovali pôdu pre ďalší zápas za svoje práva. A aj keď nebola vrstva uvedomelej slovenskej inteligencie doma početná, predsa len existovala a počet je príslušníkov pomaly ale isto rástol aj vďaka tomu, že študenti vylúčení z uhorských škôl pre svoje národné postoje mohli dokončiť svoje štúdia v zahraničí. Takisto Slováci, ktorí boli nútení opustiť svoju vlasť z ekonomických dôvodov sa v slobodnom prostredí rýchlo presadili a ich spolky a spoločnosti boli v mnohom veľmi nápomocné krajanom doma. Veľký kus práce na tomto poli urobili najmä Slováci v USA. A Slováci sa dostávali do povedomia aj mnohých vzdelancov svetového formátu a slovenská otázka sa týmto preniesla cez hranice Uhorska. Takže začiatkom storočia sa napriek celej mašinérii odnárodňovacieho teroru mohli Slováci do budúcnosti dívať s istou nádejou. Vtedy však došlo k udalosti, ktorá doslova otriasla nielen Slovákmi, ale celou Európou. K udalosti v Černovej…
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky pod vedením Mikuláša Dzurindu chystá zaujímavý krok. V rámci čo najlepšej propagácie Slovenska chystá rušenie Slovenských inštitútov v niektorých západných krajinách. K rozhodnutiu má dôjsť už tento týždeň. Pokiaľ sa rozhodne, že Slovenské inštitúty v Paríži, Berlíne, Ríme a Viedni budú zrušené, tak slovenská diplomacia klesne na úplné dno morálnej žumpy v ktorej sa už dlhodobo topí.
Neminie snáď dňa, aby sme v slovenských masmédiách nenašli kombináciu výrazov naznačujúcich, že byť národovcom a vlastencom je vlastne niečo zlé, nemorálne ak nie dokonca odporné ba hanebné. Neustále sú nám pripomínané činy a skutky, ktoré sa pripisujú údajným národovcom a ktoré sú považované za nemorálne a trestuhodné. Valí sa na nás záplava správ o prešľapoch SNS, o útokoch kotlebovcov na homosexuálov, cigánov a vlastne všetkých slušných ľudí, neustále nám je pripomínaný holokaust. A to všetko je pripisované národovcom. Človek si až uľahčne vydýchne, že taký Ľudovít Štúr nežil o 100 rokov neskôr, pretože by istotne bol označený za fašistu, nacistu, antisemitu a nepriateľa pokroku.