Život na kolenách
Pomaly sa blíži 19. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky – jedinej pozitívnej udalosti pre Slovákov za posledných 66 rokov. Prvým krokom k samostatnosti bola tzv. “zamatová revolúcia”, ktorá vlastne revolúciou nikdy nebola. Táto fraška organizovaná a pevne smerovaná rôznymi záujmovými skupinkami sa nazývala revolúciou iba pre prosté masy obyčajného ľudu. V skutočnosti išlo iba o korytá a o moc. Ak by totiž prišla skutočná revolúcia, mnohí z tých, čo sú dnes pri moci by vtedy hompáľala nohami pol metra nad zemou. Je zvrhlosťou nazvať revolúciou udalosti, pri ktorých mali hlavné slovo salónni ľavičiari a komunisti z tzv. Charty 77. Tento puč slúžil len na to, aby sa dostala k moci ľudia rovnakého zmýšľania ako vtedajšia vláda. Celý rozdiel bol v tom, že títo novopečení “demokrati” boli odstavení od korýt a priam zúfalo po nich bažili.
Rozdelenie ČSFR nebolo výsledkom snahy Slovákov o svoju štátnosť. Samostatné Slovensko bolo výsledkom hrabivosti novodobých pánov, výsledkom nezhôd o to, kto si viac nahrabe. Nikto z vtedajších prominentov nemal ani v päte myšlienku na národ, za národ považovali iba sami seba. A stále aj považujú. Títo sioboľševici pozerajú iba na svoje záujmy. Dnes už dokonca nemajú ani toľko hanby, aby svoje zlodejiny držali v tajnosti. Nikomu snáď netreba pripomínať platinové sitká, diaľnice, či nástenkové tendre. Ako môžeme vidieť z uvedených príkladov, tento marazmus sa rozprestiera naprieč celým politickým spektrom. Žiadna z parlamentných strán sa nemôže hrdiť čistým štítom. Tieto politické vykopávky to už snáď považujú za samozrejmosť, že môžu kradnúť zo štátnej kasy. Oni sa za to už ani nehanbia. Pokrikujú na seba navzájom “Ale veď aj vy ste kradli!”. A my im to hltáme aj s navijákom a volíme “menšie zlo”. Síce vieme že sú zlodeji aj jedni aj druhí, ale sú to naši zlodeji! Všetci vidíme, že tu niečo zahníva, že niečo, veľmi pravdepodobne väčšina toho čo sa deje, je zle. Napriek tomu sa na konaní tohto zla zúčastňujeme a pomáhame toto zlo udržať pri živote. Toto konanie si zdôvodňujeme navonok vysvetlením, že je to síce zlo, ale volíme radšej menšie zlo. Dokonca sami politici nám to našepkávajú “Áno, sme zlí, ale tí druhí sú ešte horší!”. Ale v pomere k čomu je jedno zlo lepšie alebo horšie ako druhé? Bol horší Berija alebo Trockij, Hitler alebo Goebbels? Pre zmilovanie Božie, kam sme to už došli?
Voľba menšieho zla je ale iba ten vonkajší dôvod, ten ktorý navonok prezentujeme aby sme sa nemuseli pozrieť pravde do očí. Pre skutočné dôvody musíme nazrieť hlboko do svojich duší, do svojho svedomia. Tými dôvodmi je proste to, že je to pre nás takto pohodlnejšie. Máme strach niečo meniť. Sme slabí a zbabelí na to, aby sme niečo urobili. Pomaly nás tlačia k zemi, stále viac a viac. Zvykli sme si už žiť na kolenách, máme na nich snáď väčšie mozole ako drevorubač na rukách. A pritom si stále ešte hovoríme “mohlo by byť aj horšie”.
Dokedy nás ešte budú kopať svojimi plochými nožičkami? Dokedy budú pchať svoje nosiská do našich životov? Dokedy nás budú ohlupovať rečami o kríze a pritom mať plné vrecká NAŠICH peňazí? Dokedy budú tieto pijavice žiť z nášho potu a sĺz? Dokedy nás budú doháňať k samovraždám zo zúfalej sociálnej situácie, dokedy budú rozpredávať všetko čo sme my, naši otcovia a dedovia vytvorili? Veď na tomto Slovensku už slovenské nie je nič! Štát je zlý hospodár, predajme to – štátu Nemeckému, Talianskemu, Francúzskemu! Zdania nám prvé-posledné. Keď si chceme postaviť dom, musíme si naň zarobiť z výplaty – zdanenej. Musíme kúpiť pozemok, z ktorého budeme pravidelne platiť daň. Musíme si kúpiť materiál, v ktorého cene je daň. Musíme zaplatiť murárov, ktorí musia odviesť daň. A keď je postavený, vyrubia nám ešte daň za tento dom! A ak náhodou zomriete z tej driny na samé dane, tak ešte aj vaše deti z toho budú musieť zaplatiť dedičskú daň!
Už snáď bolo toho dosť, páni v parlamente. Pritlačte ešte kúsok a národ zistí, že už nemá čo stratiť. A keď národ vyjde do ulíc, už to nebude ako v roku 1989. Keď budeme čistiť chliev, nepôjdeme doňho v papučiach!